Autor: Štafan Gaučík
Osobnosť grófa Karola Zaya pozoruhodne odráža premeny aristokratického myslenia prvej polovice 19. storočia, ale začnem trošku dlhším, podstatným citátom:
„Karol Zay je „obľúbenou negatívnou“ postavou historikov, démonizovaným protivníkom Ľudovíta Štúra, kvôli ktorému mal nepríjemnosti na prešporskom evanjelickom lýceu a musel ho následne opustiť. Jeho spisy a aktivity v rámci príprav reforiem evanjelickej cirkvi augsburského vyznania popudili najmä Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý sa s ním dostal do ostrého konfliktu a viackrát s ním polemizoval. Celá komplexná osobnosť, akou je napokon každý človek, sa „zhutnila“ do niekoľkých charakteristík a predstavuje stelesnenie zla a hrozby pre celú evanjelickú cirkev, je redukovaná na symbol, stojaci v opozícii voči celému slovenskému národnému hnutiu v 30. – 40. rokoch 19. storočia a čiastočne aj v rokoch po revolúcii. Každá, aj negatívne vnímaná historická postava si však zaslúži podrobnejšiu analýzu, vysvetlenie možných motivácií jej činov, postojov a kontextov, v ktorých pôsobila. Časový odstup dvesto rokov je už dostatočný na to, aby sa aj (prinajmenej takto vnímané) citlivé otázky stali predmetom bádania, pri ktorom historika vedie nie snaha o obnovenie a upevnenie zažitého klišé, ale jednoducho o pochopenie človeka konajúceho v istých mentálnych rámcoch, dobových pomeroch a medziľudských konšteláciách.“
Tieto myšlienky z pera dr. Evy Kowalskej, vystihujú podstatné faktory, ktoré ovplyvňujú naše vnímanie minulosti: tradičné obrazy národných dejín, stereotypy, národné mýty a predstavy o minulosti, o nepretržitom, azda nikdy sa nekončiacom národnom zápase, o skutočných i domnelých krivdách, ale aj o tých klišé, ktoré dodnes formujú našu prítomnosť. Pri tom všetkom často zabúdame na ľudskú podstatu historických osobností – každá jedna z nich mala svoje cnosti i slabosti. Jednoducho povedané: nemôžeme o nich uvažovať, ani ich skutky a myšlienky interpretovať v abstraktnom vákuu, ale výlučne v spoločenských a – povedzme – kultúrno-mentálnych súvislostiach. Ak chceme byť féroví, musíme vnímať historické osobnosti komplexne, hodnotiť ich v spoločenskom a kultúrnom kontexte, nie v abstrakcii.
Subjekt nášho záujmu, gróf Karol Maximilián Zay z Csömöru, sa narodil 12. februára 1797 v Šoproni.
Prichádza na svet v čase, keď sa ešte len začína mimoriadne, no pre národy európskeho kontinentu tragické a krvavé, obdobie Napoleona Bonaparta, ktoré symbolizuje aj rýchly nástup moderných nacionalizmov. Dá sa dokonca povedať, že pre habsburskú ríšu, a v jej rámci aj pre dvorskú vysokú šľachtu Uhorského kráľovstva, vrátane rodu Zay, bol tento rok, rok 1797, šokom. Rakúska cisárska armáda totiž v severnom Taliansku postupne prehrávala bitku za bitkou s francúzskym vojskom motivovaným revolučným nadšením a Napoleonovým vojenským géniom.
Karol sa narodil ako jediné dieťa grófa Imricha Zaya a Márie Alžbety Calisiusovej. Imrich mal v tom čase 32 rokov a Mária 20. Rodičovské vzory sú v živote každého z nás prvoradé, ba zásadné, rovnaké to bolo aj v živote Karola. Výrazne ho ovplyvnil otec Imrich, ktorý mal talent na podnikanie a rozvoj rodových panstiev.
Predstavme si ho bližšie. Imrich Zay bol jediným preživším potomkom prvého generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi v Uhorsku, Petra Zaya – a istý čas vlastne celého rodu. Narodil sa ako tretie dieťa Petra Zaya a Anny Márie rodenej Auerspergovej. Študoval na univerzite v Lipsku a neskôr slúžil ako husársky dôstojník v bojoch proti Turkom a Francúzom. V rámci husárskeho pluku Wurmser sa zúčastnil bojov proti Osmanskej ríši v rokoch 1787 až 1790, potom proti Francúzsku v rokoch 1792 až 1796 a bojoval v Belgicku v roku 1797. Už v bojoch proti osmanským vojskám v roku 1788, kedy bol poručíkom, sa vyznamenal v bitke pri Bokšánbáni. V roku 1797 sa zúčastnil aj šľachtickej insurekcie, ktorá mala za cieľ brániť Uhorské kráľovstvo pred francúzskym ohrozením. Po narodení syna vystúpil z armády s podplukovníckou hodnosťou. V roku 1798 sa stal cisárskym a kráľovským komorníkom. Dňa 12. novembra 1830 bol cisárom Františkom I. povýšený do grófskeho stavu – spolu so svojimi potomkami – čím boli uznané starobylá šľachtická línia rodu a vojenské zásluhy Imricha Zaya.
V roku 1796 uzavrel manželstvo s Máriou. Vrúcny vzťah im vydržal až do jeho smrti. Podľa dostupných prameňov bol človekom veselého ducha a rozsiahlych vedomostí. So záujmom sledoval všetky vedecké objavy v oblasti záhradníctva, poľnohospodárstva a techniky, aby ich následne mohol uplatniť na svojich majetkoch v Bučanoch a Uhrovci. Stal sa tak užitočným predstaviteľom ducha doby a priekopníkom hospodárskeho života v regióne. Bol nielen triezvo zmýšľajúcim ale i dobrosrdečným zemepánom. Svojim poddaným pomáhal – často im poskytoval osivo, dobytok či náradie. Aktívne podporoval protestantské spoločenstvá, napríklad šírením Biblií v slovenskom jazyku.
V tejto veľkej práci bola Imrichovi vernou spoločníčkou jeho manželka, pôvabná barónka Mária Alžbeta Calisius de Calisch et Kisbírócz. Bola dcérou baróna Jána Karola Calisiusa a Johanny rodenej Prónayovej; narodila sa roku 1779 v Bytčici. Ako jediné dieťa zámožnej magnátskej rodiny dostala starostlivú výchovu. Už v útlom veku hovorila štyrmi jazykmi – maďarským, nemeckým, francúzskym a slovenským. Učila sa hrať na klavíri a podľa vlastných slov si, napriek chýbajúcemu talentu, osvojila v hre istú zručnosť. V sedemnástich rokoch sa vydala za Imricha. V Bučanoch založila literárny krúžok, čím zapojila obec do širšieho kultúrneho diania v Uhorsku. Ľudová pamäť uchovala spomienku aj na jej sociálne cítenie a dobročinnosť. Po smrti manžela v roku 1831 postupne obmedzovala spoločenské styky a po odovzdaní majetkov synovi sa stiahla do Šopronu, ale letné mesiace trávila so synom Karolom a vnúčatami v Bučanoch.
Vývin mladého Karola mohli ovplyvňovať aj starí rodičia, ale starého otca Petra Zaya nepoznal, zomrel ešte v roku 1788 a vplyv starej mamy, tretej manželky starého otca, Antónie Calisius, ktorá zomrela keď mal Karol 20 rokov (v roku 1817) zostáva doposiaľ neznámy. Vieme však, že mladý Karol bol v styku s nevlastným bratom svojho otca, podľa súčasníkov vtipným, Žigmundom. No ten zomrel mladý, iba 22-ročný, v roku 1806.
Zo Zayovcov poznal ešte sestru svojho starého otca, Máriu, ktorá žila v Modre. Z matkinej strany mu bolo dopriate udržiavať úzke styky so starými rodičmi, so spomínanými Jánom a Johanou Calisiusovcami.
Dôležitú úlohu v živote Karola zohralo mesto, v ktorom sa narodil a neskôr navštevoval strednú evanjelickú školu – Šoproň.
Išlo o slobodné kráľovské mesto zohrávajúce mimoriadne dôležitú úlohu v živote uhorskej aristokracie od konca 18. storočia možno až do 40-tych rokov 19. storočia. Leží neďaleko Viedne (zhruba 70 kilometrov) a Bratislavy (okolo 80 kilometrov). Pre niektoré rodiny vyššej šľachty predstavovala Šoproň, (po nemecky Oedenburg, po maďarsky Sopron) ideálne miesto pre kľudný, no zároveň aj čulý kultúrny život (napr. mestské kamenné divadlo tam pôsobilo od roku 1769).
Výhodou bolo, že si z neho mohli ľahko vybaviť svoje úradné záležitosti na cisárskom dvore, resp. sa z nich rýchlo dostať do viedenských literárnych salónov alebo na viedenské plesy, rovnako tak ľahko navštíviť Prešporok.
Žila tam pomerne veľká, spoločensky uzavretá skupina politicky a ekonomicky vplyvných aristokratických rodín. Tvorili ju príslušníci rodov Széchenyi, Esterházy, Festetich, Erdődy, ale aj Amadé, Laszberg, Pejachevich, Sigray, Viczay, Horváth, Bezerédj, Pejachevich a Csáky. Patrili medzi nich aj Zayovci a im príbuzná rodina Auerspergovcov.
V šoproňskom spoločenskom a kultúrnom živote sa táto skupina veľmi výrazne oddeľovala od miestneho, prevažne nemeckého, meštianstva. Na svojich spoločenských podujatiach však rada vítala šľachtických dôstojníkov z miestnych cisárskych vojenských posádok.
V tomto prostredí zohrával významnú úlohu literárny salón grófky Márie Zayovej (Karolovej matky). Pozývala doň hudobných interpretov, spisovateľov a umelcov z Viedne. Aktívne sa podieľala aj na organizovaní maškarných plesov, recitácií antických veršov, ale aj operných a divadelných predstavení. Viackrát salón navštívili aj spisovateľky Terézia Artnerová a Karolína Pichlerová, ktoré grófka podporovala a pozývala ich na leto aj do Bučian či Uhrovca. Zayovci totiž zvykli tráviť zimné mesiace v Šoproni a letné v Bučanoch.
Spôsob výchovy a vzdelávania mladých príslušníkov šľachty na konci 18. a začiatku 19. storočia sa spájal nielen s výsadami, ale aj so zodpovednosťou, kultúrnou úrovňou a spoločenskou úlohou. Vzdelávanie mladých aristokratov bolo v prvom rade doménou súkromnej sféry. Výchova prebiehala prevažne v sídlach rodov. Šľachtické rodiny si najímali skúsených domácich učiteľov, často z Francúzska alebo Nemecka, ktorí okrem jazykovej výbavy prinášali aj ducha osvietenstva a moderného európskeho myslenia. Dohliadali nielen na intelektuálny rozvoj detí, ale aj na ich každodenný režim, správanie a formovanie mravov.
Takúto úlohu v mladých rokoch Karola zohrávali vychovávatelia Ferdinand Wachowszky a francúzsky zajatec na zayovskom dvore kaprál Jean Baptist Devains. Prísny dohľad nad 5 – 6-ročným vnukom mali starý otec z matkinej strany, Ján a strýko Maximilián (kontrolovali Karolov krasopis a včasné posielanie listov). Od 6-tich rokov sa o Karola zrejme staral len Wachowszky, dlhoročný zamestnanec a priateľ rodiny. Učebný materiál elementárnej školy si pravdepodobne osvojil len prostredníctvom domáceho vyučovania.
Mladý aristokrat sa neučil len čítať a písať. Musel ovládať niekoľko cudzích jazykov – predovšetkým latinčinu, francúzštinu a nemčinu – poznať dejiny a zemepis, vedieť kresliť, tancovať, hrať na hudobnom nástroji, jazdiť na koni, šermovať, pohybovať sa v salónoch a ovládať pravidlá dvorskej etikety.
Umelecké aktivity neboli Zayovcom cudzie, napr. Mária Zayová zabezpečila hudobnú prípravu, výuku hry na klavír, aj pre svojho syna Karola. Cieľom takéhoto vzdelávania nebolo vychovať umelca alebo vedca, ale človeka, ktorý sa vedel dôstojne prezentovať v spoločnosti a slúžiť štátu, monarchii či cirkvi s noblesou a rozhľadom.
Nesmieme však zabudnúť ani na duchovný rozmer výchovy. Náboženské vyučovanie bolo neoddeliteľnou súčasťou každodenného života – či už išlo o katolíkov, protestantov alebo iné konfesie. Aj Karol si osvojoval zásady evanjelickej viery, morálky, kresťanskej dobročinnosti a duchovnej disciplíny. V jeho osobnom raste bola rovnováha medzi telom, duchom a mysľou považovaná za ideál. Samozrejme, medzi výchovou chlapcov a dievčat existovali podstatné rozdiely. Chlapci boli pripravovaní na verejné a štátne funkcie, na vedenie panstva alebo vojenskú kariéru.
Výchova aristokracie, teda aj výchova mladého Zaya, predstavovala v tomto období vysoko premyslený systém, ktorý v sebe spájal tradíciu, reprezentáciu ale aj otvorenosť voči novým ideám. V mnohých ohľadoch bola príkladom pre širšiu spoločnosť a zároveň základom formovania elít, ktoré mali zohrávať vedúcu úlohu v politike, kultúre i hospodárstve svojej doby.
Veľmi zaujímavý a na tie časy ozaj jedinečný je výber strednej školy pre Karola – možno v ňom identifikovať určitú otvorenosť voči meštianskemu svetu. Niekedy v roku 1807, resp. 1809 bol totiž Karol zapísaný na renomované evanjelické lýceum v Šoproni založené v roku 1557, ktoré si aj, v 19. storočí zachovalo svoje významné miesto v oblasti vzdelávania.
Lýceá boli predchodcami dnešných stredných škôl, pozostávali spravidla zo šiestich až ôsmich tried, pričom boli členené na nižší (gramatický) a vyšší stupeň (poetický, rétorický a filozofický). Postupom 19. storočia začali v školskom pláne pribúdať aj reálne predmety, čo odrážalo meniace sa potreby doby. V 19. storočí prešlo učivo stredného vzdelávania významnou premenou, najmä v dôsledku priemyselnej revolúcie, rozvoja meštianstva a zásahov zo strany štátu. Najmä pod vplyvom technického pokroku a industrializácie, rástol dopyt po praktických a „využiteľných“ vedomostiach.
Karol Zay sa však aj naďalej vzdelával predovšetkým v oblasti klasických predmetov. Na lýceu sa zoznámil s nemeckým literátom, profesorom, zároveň priateľom Wolfganga Goetheho, Leopoldom Petzom, ktorý neskôr rok pôsobil v Bučanoch ako vychovávateľ, zrejme učil niektorých Karolových synov. Zaujímavosťou je, že v rokoch 1825 až 1827 pôsobil Petz ako učiteľ slovenského jazyka a literatúry na evanjelickom lýceu v Győri, na ktorom v tom čase študoval Ľudovít Štúr.
Po štúdiu vo svojom rodisku Karol absolvoval kráľovskú právnickú akadémiu v Prešporku. V roku 1817 nasledovala advokátska prax u prešporského podžupana Juraja Majlátha. A o rok neskôr bol zvolený za župného súdneho notára. Paralelne sa Karol zaoberal ekonomickou činnosťou, konkrétne zveľaďovaním bučianskeho a uhroveckého panstva, ešte stále pod taktovkou svojho otca Imricha.
22. mája 1820 si Karol vzal za manželku Kláru Karolínu Prónay de Tót-Próna et Blathnitza. Pochádzala zo starého evanjelického šľachtického rodu z Turčianskej stolice. Šlo o strategické rozhodnutie dvoch popredných evanjelických šľachtických rodín. Nevestin otec Ľudovít bol aktívnym dôstojníkom vo vojne proti Napoleonovi, v roku 1809, a plne sa angažoval aj v župnej aj vo vysokej politike. Prirodzene, bol aj vo vedení evanjelickej cirkvi.
Manželstvo Karola a Karolíny (volali ju Lotte) bolo šťastné a trvalo dlhých 32 rokov. Mali šesť detí: Ľudovíta, Alberta, Alexandra, Františka, Eleonóru a Juraja.
Karolova kariéra v štátnej administratíve napredovala: medzi rokmi 1826–1835 zastával dôležitú pozíciu sudcu/assessora dištriktuálneho, teda verejnoprávneho, súdu, pod ktorého pôsobnosť patrilo desať hornouhorských žúp. V roku 1827 sa mu dostalo pocty, bol menovaný cisársko-kráľovským komorníkom. Hodnosť komorníka predstavovala významný dvorský titul spojený s príslušnosťou k vnútornému kráľovskému sprievodu. Tento prestížny úrad bol udeľovaný panovníkom mužom urodzeného, šľachtického pôvodu ako prejav dôvery a spoločenského uznania. V roku 1830 bol, spolu so svojím otcom a všetkými potomkami, povýšený z barónskeho do grófskeho stavu.
Na verejnosti sa jeho meno po prvýkrát objavilo v roku 1825, keď sa pridal na zasadnutí uhorského snemu k opozičnej strane a stal sa jedným z jej popredných členov. Najmä v 40. rokoch si získal úctu a rešpekt celej krajiny svojím liberálnym a rozhodným vystupovaním za náboženskú suverenitu protestantov a občiansku slobodu, najmä v prospech Židov.
Určitý zlom v jeho živote nastal v roku 1831 počas ničivej cholery. Obyvatelia trnavského regiónu, aj Horných a Dolných Bučian, sa ocitli zoči-voči neľútostnej epidémii, ktorá zasiahla ich každodenný život nečakanou silou. Ochorenie sa šírilo závratným tempom a jeho priebeh bol mimoriadne krutý – postihnutí trpeli prudkými kŕčmi, neprestajnými hnačkami a rýchlou dehydratáciou, ktorá ich neraz dohnala k smrti v priebehu niekoľkých hodín. V dedinách i mestách sa denne kopili mŕtve telá, čo v ľuďoch prehlbovalo pocit bezmocnosti a existenciálneho strachu. Svedectvo o náhlom úmrtí príbuzných a susedov, bez nádeje na liečbu, otriaslo základmi dôvery v lekársku vedu aj v božiu prozreteľnosť. V tejto atmosfére neistoty sa začali šíriť fámy, podozrenia a obviňovania, ktoré len znásobovali napätie a paniku medzi obyvateľstvom. Takáto skúsenosť sa hlboko vryla do ľudského vedomia a zanechala trvalé stopy na psychike jednotlivcov, vrátane Karola, ktorý bol v tom čase vymenovaný za zdravotného komisára v Trnave.
Mnohí sa po tejto tragédii už nikdy nedokázali úplne zbaviť pocitu ohrozenia či vnútorného otrasu. Epidémia cholery tak nezanechala len demografickú, ale aj hlbokú duchovnú a duševnú ranu v postihnutom jednotlivcovi i celej spoločnosti.
Karol počas epidémie stratil milovaného otca Imricha, ktorý podľa prameňov, akoby podcenil symptómy cholery a nechcel ležať. Zomrel 18. augusta 1831. Karol sa bál o troch maloletých synov, 10-ročného Ľudovíta, 6-ročného Alberta a len 2-ročného Františka. Mal obavy aj o zdravie manželky Lotte a maličkej Eleonóry – milo prezývanej Lóri alebo Lórika, ktorá prišla na svet v Trnave v roku vypuknutia epidémie (3. apríla 1831). Obaja rodičia už mali skúsenosť so smrťou dieťaťa, v roku 1828 im zomrel jednoročný syn Alexander.
Niektoré znaky Karolovej traumy môžeme identifikovať v testamente z 26. decembra 1836, ktorý napísal ako 39-ročný v Trnave. Analyzujme v krátkosti tento vzácny dokument. V úvode uviedol príčiny napísania testamentu, nečakanú chorobu alebo smrť, „nevediac deň a hodinu“, preto včas, aby mu to neskôr neprekazila nečakaná udalosť, píše poslednú vôľu. Chcel byť pochovaný v rodinnej krypte v Uhrovci. Odkázal manželke, aby deti boli vychovávané v „čistej protestantskej viere”, v mravnostiach, v láske k vlasti a „aby boli vzdelávaní vo vedách.“ Všetok majetok mal byť dedený po mužskej línii, ale dcéra Eleonóra mala dostať apanáž, resp. podľa dohody s mužskými dedičmi panské podiely v obciach Horné a Dolné Bučany, Trakovice, Horné Zelenice a Žlkovce. Zay-Uhrovec mali zdediť mužskí potomkovia. Eleonóra mala dostať od Karola aj osobitný finančný dar – zrejme sobášny – v hodnote tisíc zlatých (podľa prepočtu by to dnes bolo 26 880 eur).
Pri Karolovi Zayovi nemožno vynechať národnostnú otázku – jasne si uvedomoval čoraz markantnejšie sa etablujúce slovenské národné hnutie, no presadzoval maďarizáciu v evanjelickej cirkvi a z dôvodu politického posilnenia protestantov aj cirkevnú úniu evanjelikov a reformovaných.
Z výskumov spomínanej dr. Evy Kowalskej je známe, že Zayovci podporovali rodinu Štúrovcov. Samuela Štúra v roku 1813 pozvali za učiteľa elementárnej školy do Uhrovca. Karol Zay sa osobne zasadzoval za udelenie štipendia Ľudovítovi Štúrovi na evanjelickom lýceu v Prešporku. Následne ho zamestnal aj ako úradníka na panstve. Až v 40-tych rokoch 19. storočia vznikol konflikt medzi nimi v svetonázorových a politických otázkach.
Karol dobre rozumel aj požiadavkám trhovo orientovaného kapitalistického podnikania v Uhorsku. Na základoch, ktoré vybudoval jeho otec Imrich, modernizoval svoje panstvá. Podnikal v poľnohospodárstve, zayovské agrárne výrobky boli konkurencieschopné na vnútornom trhu.
Dobový populárny časopis Vasárnapi Ujság (Nedeľné noviny) v roku 1859 charakterizoval panstvo v Bučanoch takto: „Hospodárstvo v Bučanoch môže vo všetkých ohľadoch slúžiť ako vzor našim hospodárom, lebo len málo je v našej vlasti tak účelne usporiadaných a pomerne tak výnosných hospodárstiev, ako je to, kde vládne ten najkrajší súlad.“
Karol sa staral aj o výchovu mladých agronómov. V roku 1853 dal zverejniť výzvu na ich podporu, praktické uplatnenie sa na panstvách v Bučanoch a Uhrovci: „Pripraviť viacerých mladých mužov, ktorí sa rozhodli zasvätiť svoju budúcnosť poľnohospodárstvu, na praktické osvojenie vyšších poznatkov v tejto oblasti, zaväzuje sa zabezpečiť ich ubytovanie, stravu, kúrenie, osvetľovacie potreby a pranie za ročný poplatok 250 zlatých, pričom im bude poskytnuté primerané odborné vedenie a praktické zapojenie do rôznych odvetví hospodárstva.“ Treba zdôrazniť, že na vyššie spomínaných majetkoch mal veľký význam chov oviec a hovädzieho dobytka a vo veľkej miere produkovali rôzne obilniny a krmoviny, cukrovú repu, kukuricu, ovocie i stromčeky určené na výsadbu alejí. Mladí poľnohospodári mohli získať odborné znalosti aj v lesnej správe grófa Zaya v Uhrovci, ktorá spravovala približne 30 tisíc jutár lesa, ako aj v technickej oblasti v cukrovare a sklárni nachádzajúcich sa na majetkoch grófa. (Išlo o katastrálne jutro, v prepočte je to 17.263 hektárov).
V roku 1845 založil prosperujúci podnik, súkenku v Uhrovci. Dal ju vybudovať na základe plánov anglického inžiniera Henryho Paynea, stroje zabezpečila firma Daniela Speckera z Viedne a iní subdodávatelia. Na práce dohliadal a viedol ich prvý riaditeľ súkenky Rudolf Wilhelm Wrchowszky. Podnikanie sa mohlo opierať o lacnú pracovnú silu v regióne, veľkú rezervu vodných zdrojov a prostredníctvom Wrchowského aj o skalických veľkoobchodníkov a rodinné manufaktúry, ktoré zabezpečili okrem menších strojov aj externé spriadacie kapacity. Moderná technológia si vyžadovala odborníkov, farbiarov, ktorí prišli z nemeckojazyčných krajín. Systematicky bola vybudovaná sieť skladov zásob a vyrobeného tovaru, ale i sieť obchodných zastúpení (napr. Prešporok, Pešť, Trnava, Trenčín). Základný kapitál predstavovalo 200-tisíc zlatých, pričom 40 % bolo uložených v nehnuteľnostiach a 60 % v strojoch.
Karolove aktivity zapadali do mainstreamu uhorského/maďarského reformného hnutia, v ktorom hrali významnú politickú a ekonomickú úlohu aristokrati. Jeho autorita bola v politických kruhoch veľmi vysoká, o čom svedčí aj fakt, že bol v roku 1847 jedným zo štyroch kandidátov na nového uhorského palatína. No verejné funkcie neprijímal, v rokoch 1840 až 1850 zastával len úrad superintendenta evanjelickej cirkvi.
Je potrebné zdôrazniť, že pozitívnu spoločenskú odozvu malo aj mecenášstvo Zayovcov, napr. založenie a financovanie špitálov, škôl a jaslí, dotácie kvôli prírodným katastrofám, podpora talentovaných detí nižších spoločenských tried.
Spomeniem jednu miestnu smutnú udalosť. V dňoch 11. a 21. apríla 1836 vypukli rozsiahle požiare v Dolných a Horných Bučanoch, plamene pohltili 53 domov. Karol finančne podporil poddaných podľa veľkosti škôd v rozsahu 15 až 85 zlatých, t. j. v dnešných eurách 400 až 2200 a poskytol im drevo na stavbu nových domov. Ďalšia pomoc prišla pre Bučančanov od jeho matky, grófky Márie a manželky grófky Lotte, a to v hodnote 600 zlatých, teda podľa prepočtu dnešných 16 128 eur.
Po smrti manželky Lotte v roku 1852 sa Karol druhýkrát oženil, s grófkou Lujzou Berényi de Karancsberény, a to 16. februára 1857. Pred sobášom, dňa 25. januára 1857, odovzdal svojim štyrom synom všetky práva na správu hnuteľných a nehnuteľných majetkov rodu. V roku 1867 po vzájomnej dohode synov Karola, viedol zayovské panstvo a ostatné menšie výlučne Albert. Bučianske panstvo a iné majetkové časti v Nitrianskej župe pripadli Ľudovítovi a Jurajovi.
Karol a Lujza nemali spolu deti, možno preto, aby sa zayovský majetkový komplex nerozdrobil a nevznikli majetkové spory medzi dedičmi. Život Lujzy zatiaľ nepoznáme, zostáva v hmle minulosti, ale dožila sa úctyhodného veku, zomrela až v roku 1913 v Bratislave. 42 rokov prežila ako vdova. Je pochovaná v rodinnej hrobke Berényiovcov v Horných Obdokovciach. Karol odpočíva pri svojej milovanej prvej manželke Lotte v Bučanoch.
Karol zomrel 8. októbra 1871 ako 75-ročný, o tretej hodine rannej. Dňa 10. októbra popoludní o druhej hodine bol pochovaný na bučianskom cintoríne podľa evanjelického obradu. Dodatočný úmrtný zápis vykonali aj v matrike evanjelickej cirkvi v Trnave, a to na neoficiálny účel, len pre jeho pamiatku a pietnu úctu vzdanú členovi a vysokému hodnostárovi evanjelickej cirkvi.
Ako dnes môžeme hodnotiť politickú, cirkevno-politickú a podnikateľskú činnosť Karola Zaya. Ako ho vidíme po viac ako 150 rokov? Boli v jeho časoch jeho modernizačné snahy novátorské? Aké ideologicko-politické schémy naňho vplývali? V čom pochybil?
V prípade Karola sme svedkami postupného prechodu od tradičnej stavovskej identity k forme, ktorá nesie znaky meštianskeho sebadefinovania – avšak bez definitívneho opustenia aristokratických postojov. V jeho mentalite nachádzame aj naďalej silný dôraz na náboženskú zbožnosť, vernosť panovníckemu dvoru a zemepanskú zodpovednosť voči poddaným.
Karol Zay, podobne ako mnohí jeho súčasníci, vnímal modernizáciu a spoločenský i hospodársky rozvoj Uhorska ako proces, ktorý sa má uskutočniť v rámci Habsburskej monarchie. Presvedčivo obhajoval názor, že vedúcu úlohu v tomto procese by mala zohrávať šľachta. Monarchiu si predstavoval ako rovnoprávne, konštitučné usporiadanie, v ktorom by Uhorské kráľovstvo opätovne nadobudlo svoj historický význam. V takejto reorganizovanej monarchii videl nádej na efektívnu protiváhu voči rastúcemu vplyvu cárskeho Ruska v strednej Európe.
Zayova predstava pomešťančenia mala výrazne asimilačný charakter. Domnieval sa, že rozvoj uhorskej spoločnosti musí prebiehať bez ohľadu na etnické či národnostné odlišnosti, pričom kľúčovým predpokladom tohto procesu mala byť prirodzená asimilácia, maďarizácia. Z dnešného pohľadu môžeme konštatovať, že v tejto otázke sa Karol Zay zásadne mýlil – nielen v odhade spoločenských nálad, ale aj v ignorovaní legitimity kultúrnych a jazykových práv minorít.
Osobitne zaujímavou kapitolou je jeho angažovanosť v otázke protestantskej únie. Táto idea čerpala inšpiráciu zo zjednotenia protestantov v Nemecku roku 1817. V uhorskom kontexte sa však myšlienka zlúčenia evanjelickej a reformovanej cirkvi ukázala ako neuskutočniteľná. Etnická a jazyková rôznorodosť – najmä požiadavky slovenských a nemeckých evanjelikov na zachovanie autonómie a jazykových práv – boli v priamom rozpore so Zayovou centralizačnou víziou (Relatívnu väčšinu z jazykového hľadiska predstavovali Slováci okolo 40%, potom Nemci 35% a Maďari 25%.). Jeho neschopnosť adekvátne pochopiť túto situáciu dnes vnímame ako významný intelektuálny omyl.
Karol Zay však nebol len politikom, ale aj činným aktérom hospodárskeho života. Zaradil sa medzi najvýznamnejších aristokratických podnikateľov svojej doby. Jeho priemyselné iniciatívy boli úspešné, vybudoval si vlastné trhy v konkurencii rakúskych výrobcov. Správa jeho panstiev v Bučanoch a Uhrovci, ako aj ich integrácia do trhovej ekonomiky, predstavujú sľubný priestor pre ďalší výskum.
Napokon nemožno obísť ani otázku jeho náboženskej identity – osobitne jeho silné protestantské presvedčenie – ako aj jeho stratégie v oblasti manželstva a výchovy, ktoré nám poskytujú hlbší vzhľad do mentality šľachty v období prebiehajúcich modernizačných procesov.
Na záver by som chcel podčiarknuť, že príslušníci rodu Zay de Csömör boli úzko spätí s bučianským, uhroveckým a slovenským regiónom od 16. storočia až do roku 1945. Rod patril medzi popredné a najbohatšie aristokratické rody Uhorska. Jeho členovia zohrávali významnú úlohu v politickom a cirkevnom živote Uhorska. Viacerí z nich boli členmi hornej snemovne a zastávali vedúce pozície v evanjelickej cirkvi, pohybovali sa v domácich a zahraničných diplomatických kruhoch. Boli však aj priekopníkmi v obchodnej oblasti. Podnikali v priemysle, všestranne rozvíjali poľnohospodárstvo, ovocinárstvo a lesné hospodárstvo. Koniec ságy Zayovcov v širšom regióne prišiel v roku 1945. Štyristo ročná história rodu na Slovensku sa definitívne skončila. No jeho historické a kultúrne dedičstvo môže slúžiť ako pozitívny odkaz pre budúce generácie.
Pramene:
Slovenský národný archív, rod Zay, šk. 340, 375
Štátny archív v Nitre, Ivanka pri Nitre
Nitrianska župa, Župný archivár, inv. č. 1438, šk. 19
Literatúra:
GAUČÍK, Štefan. Grand seigneur ako podnikateľ. Profil grófa Alberta Zaya. In Historický časopis, 2023, roč. 71, č. 3, s. 513-532.
JÓNÁSOVÁ, Anna. Literárny salón – spôsob literárnej komunikácie v 17. a 19. storočí. Pokus o otvorenie literárnohistorickej témy, 2. časť. In Knižnica, 2011, roč. 12, č. 5, s. 45-48. KERTÉSZ, Botond. Zay Károly és a zsidó emancipáció. In Credo, 2014, roč. 20, č. 1, s. 36-43. KOWALSKÁ, Eva. Audiatur et altera pars: Vzťahy a prepojenia rodín Zayovcov a Štúrovcov. In MACHO, Peter a KODAJOVÁ, Daniela, ed. Ľudovít Štúr na hranici dvoch vekov. Život, dielo a doba verzus historická pamäť. Bratislava: Veda, 2015, s. 33-52.
KOWALSKÁ, Eva. Podnikanie v réžii aristokrata: založenie a prvé kroky súkenky v Uhrovci (1845 – 1851). In Historický časopis, 2018, roč. 66, č. 3, s. 428-456.
KOWALSKÁ, Eva. Z Bytčice a Uhrovca do Bučian, Trnavy a Prešporku: Kultúrne aktivity Zayovcov a Calisiovcov v 18. – prvej polovici 19. storočia. In BUGALOVÁ, Edita, ed. Vplyv šľachtických rodov na európske kultúrne dedičstvo. Zborník príspevkov z medzinárodnej odbornej konferencie Smolenice, 15. – 16. november 2022. Bratislava: Slovenské národné múzeum – Hudobné múzeum, 2022, s. 191-202.
MELKOVICS, Tamás. A reformkori liberális nacionalizmus Zay Károly gróf életpályájának tükrében. In KOVÁCS, Kálmán Árpád, ed. Nemzetiségek és törvényhozás Magyarországon. Budapest: Országház Könyvkiadó, 2019, s. 9-33.
PAUSZ, Gabriella. Nemes Artner Mária Terézia (1772–1829) és írói köre. Budapest: Pfeifer Ferdinánd-féle könyvkereskedés, 1917.
PUCHALOVÁ, Ingrid. Marie Therese von Artner und ihre literarische Autorschaft. In World Literature Studies, 2017, roč. 9, č. 4, s. 129-140.
Štúdia bola vypracovaná v rámci projektu „VEGA 2/0025/25 Transformácie uhorskej aristokracie v 18. a 19. storočí. Spoločenská a ekonomická moc, zmeny kultúrnych hodnôt a životného štýlu“ v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied, v. v. i.
