Najstarším rodovým sídlom Zayovcov bol hrad Uhrovec a kaštieľ v Uhrovci. V priebehu 18. storočia sa prostredníctvom sobášov vytvorila nová vetva rodu, ktorá sa usadila v kaštieli vo Veľkých Levároch a prijala nové priezvisko Kolonič a prestúpila na katolícku vieru. Evanjelická vetva rodu sa zdržiavala v 18. storočí v Uhrovci. Až keď sa v Habsburskej monarchii od polovice 18. storočia začali tolerovať v dvorských kruhoch aj evanjelici, ukázalo sa ako nevyhnutné získať sídlo v blízkosti hlavného mesta krajiny Bratislavy. Preto barón Peter Zay (1735 †1788) kúpil v roku 1771 od Anny Márie Kerekesovej kaštieľ v Bučanoch spolu s pozemkami za 19 000 zlatých.
Keď sa v roku 1775 Peter Zay po tretí raz oženil s barónkou Ludovikou Amáliou Calischovou (Kalisch, Calisius) (1743 †1817), začali manželia s postupnou prestavbou kaštieľa a jeho bezprostredného okolia, aby ho prispôsobili požiadavkám svojej doby. Úpravy vrcholili tesne pred barónovou smrťou a boli dokončené jeho pozostalou vdovou v roku 1789. Rekonštrukciu vnútorného členenia však treba považovať za hypotézu, pretože v kaštieli sa nikdy neurobil architektonicko-historický výskum, a preto presne nevieme, ako vyzerala rezidencia v 18. storočí.
Do kaštieľa sa vchádzalo cez bránu do prejazdu, z ktorého sa dalo vojsť do suterénu. Pravdepodobne na severozápadnej strane existovala kuchyňa a „väčšia pivnica“. V juhozápadnej časti bola špajza a práčovňa s mangľom, prístrojom na pranie a stolom na žehlenie. Veľmi problematickou sa ukázala identifikácia funkčného využitia prízemia. Severozápadnú časť zrejme zaberala v dvorovom trakte „kuchárova izba“ a „kľučiarkina izba“. Uličný trakt severozápadnej polovice slúžil pre vyšší panský personál. Livrejované služobníctvo bývalo v „lokajskej izbe. V „komorníkovej izbe“ sa zdržiaval komorník s najvyšším postavením medzi slúžiacimi, pretože plnil funkciu akéhosi tajomníka a správcu domácnosti.
V dvorovom trakte juhovýchodnej polovice kaštieľa sa nachádzali bližšie významovo neurčiteľné izby. V uličnom trakte tejto druhej polovice rezidencie existovala „menšia a väčšia hosťovská izba“ pre ubytovanie šľachtických hostí. Posledným priestorom prízemia bol „dolný pitvor“ so schodiskom na horné podlažie. V priestore pitvora uchovávali viaceré druhy posteľného príslušenstva – vankúše, paplóny, obliečky. Prvú miestnosť v stredovej časti prvého poschodia, potom ako sa vyšlo po schodoch, predstavoval „horný pitvor“, slúžiaci ako komunikačný uzol do reprezentatívnych priestorov v uličnom trakte a privátnejších miestností, otočených do dvora.
Pri inventarizácii priestorov prvého poschodia postupovali v protismere hodinových ručičiek. Prvou miestnosťou bol „fraucimor“, v ktorom sa zdržiavali a spávali šľachtičné, tvoriace spoločnosť majiteľke kaštieľa. Dámy sa venovali aj hraniu na bližšie neurčené hudobné nástroje a z tohto dôvodu tu bolo dvanásť fasciklov so skladbami alebo kompozíciami. Vedľajšiu miestnosť tvorila spálňa Ludoviky Amálie Calischovej s veľkým modro-bielym lakovaným sekretárom, tromi stoličkami potiahnutými zelenou damaskovou látkou a štyrmi posteľami so zelenými závesmi.
V rohu uličného krídla vedľa spálne existovala „zelená izba“, ktorá tvorila prvú časť z radu reprezentačných miestností. Jej pomenovanie podobne ako v ďalších farbou označených priestoroch súviselo s prevládajúcou farbou mobiliára a pravdepodobne aj s farbou stien alebo tapetových poťahov v drevených rámoch. Dominantu sedacieho nábytku stelesňovala kanapa a deväť kresiel potiahnutých zeleným damaskom. Na privolanie služobníctva poslúžili dva kovové zvončeky na šnúrke. V „červenej izbe“ sa nachádzala kanapa a dvanásť kresiel s červeným damaskovým poťahom. Najcennejším kusom nábytku bol pravdepodobné stôl s vrchnou doskou z červeného mramoru a na ňom postavenou sadrovou plastikou psa.
Ústredný spoločenský priestor stelesňovala „palota“, kam sústredili najreprezentatívnejšie kusy nábytku. Miestnosť slúžila nielen ako slávnostná jedáleň, ale aj na hudobné produkcie, pre ktoré poslúžil stojan na noty. Medzi menšími predmetmi sa vynímala luxusná šperkovnica. Do veľkého príborníka uložili 30 pohárov na tokajské víno, štrnásť karáf a 74 vínových pohárov. Posledným verejným spoločenským priestorom bola „modrá izba“ s posteľou s modrými damaskovými závesmi, kanapou a šiestimi kreslami s modrým damaskovým poťahom. Nachádzal sa tu barometer, hrací stolík a na stenách viselo trinásť veľkých a malých obrazov.
Vedľajšou „izbou baróna Žigmunda“ začínala privátnejšia časť a bola to spálňa jediného syna Ludoviky Amálie Calischovej – baróna Žigmunda Zaya (1784 †1806). Zo Žigmundovej izby sa prechádzalo do archívnej izby s dvomi archívnymi skriňami. Na stenách viseli mapy dedín Horné a Dolné Bučany, Dolné Zelenice, Prašník a Trakovice. Susednú izbu zariadili stroho tromi posteľami a stolom.
Po smrti Petra Zaya sa Bučany stali na istú dobu vdovskou rezidenciou Ludoviky Amálie Calishovej, ktorá do roku 1790 zavŕšila prestavbu kaštieľa. Jeho výslednú podobu a postupnú premenu celého hospodárskeho zázemia zachytili dva podrobné popisy majetkov z rokov 1796 a 1797. Vznikli v dôsledku majetkového vyrovnania sa medzi Ludovikou Amáliou, jej synom Žigmundom Zayom a barónom Imrichom Zayom (1765 †1831) – synom nebohého Petra Zaya a jeho druhej manželky grófky Anny Márie Auerspergovej (1744 †1765). 26. septembra 1797 bola v Pešti podpísaná dohoda medzi všetkými tromi stranami, na základe ktorej dostal Imrich panstvo Bučany v celkovej hodnote 176 044 zlatých a Žigmund panstvo Uhrovec v celkovej hodnote 230 134 zlatých. Zároveň sa Ludovika Amália musela presťahovať do kaštieľa v Uhrovci a prenechať kaštieľ v Bučanoch Imrichovi.
V auguste a septembri 1796 ako súčasť príprav na prerozdelenie imania popísali celý majetok na panstvách Bučany, Čachtice a Uhrovec spolu so všetkými sídelnými kaštieľmi, hospodárskymi budovami a iným nehnuteľným majetkom. Za rovnakým účelom 18. apríla 1797 vyhotovili druhý popis, ktorý bol konkrétnejší. Na ich základe si môžeme urobiť predstavu o podobe Bučian z čias vdovského pobytu Ludoviky Amálie Calischovej.
Do kaštieľa sa vchádzalo na prízemí cez vstupnú bránu, za ktorou sa rozprestieral prejazd až do nádvoria. V podzemnom podlaží na severozápadnej strane bola z prejazdu prístupná kuchyňa so studňou. Z kuchyne sa dalo suterénom prejsť do „menšej pivnice“ a vedľajšej „väčšej pivnice“ so sudmi na kyslú kapustu a nádobami na maslo a uhorky. Nad kuchyňou sa na prízemí na severozápadnej strane prejazdu v západnom trakte rozkladal „čeľadník“, „kľučiarkina svetlica“ a dve „lokajské svetlice“.
Identifikácia miestností v dvoch traktoch na juhovýchodnej strane prízemia môže byť iba orientačná, keďže v tomto priestore došlo asi k výraznejším prestavbám po roku 1797. Z prejazdu brány sa prechádzalo do prvej suterénnej miestnosti „sluhovskej svetlice“ a vedľajšej „svetlice“. Nad týmito priestormi sa nachádzali ešte ďalšie dve svetlice. Zvyšnú časť prízemia zaberali tri komory. Prvá bola situovaná oproti záhrade, kde sa uchovávali stolné obrusy, servítky a malé stolné obrúsky. Vo vedľajšej „vozovej komore“ bol koč, poštový a batožinový voz. V „menšej komore“ uskladňovali kade, súdky, ražne a lampy. Všetky priestory prízemia zaklenuli a podlahy opatrili doskami. Do dvanástich okien osadili železné mreže, dve okná mali zimné okenice a jedno obyčajné mreže.
Na poschodie sa vystupovalo po schodisku, vyhotovenom z opracovaných kameňov. Potom sa prešlo do „horného pitvora“ s podlahou vykladanou štvorcovými kamennými platňami. „Horný pitvor“ plnil nielen úlohu zhromaždiska pred vstupom do najväčšej miestnosti kaštieľa – „paloty“, ale zároveň tvoril jej zázemie v čase podávania slávnostného stolovania. V skrini tu uložili stolovací servis z holíčskej manufaktúry. Pri oknách stáli ďalšie skrine na odkladanie tanierov a umývadlo na núdzové umývanie servisu.
Oproti schodisku na severozápadnej strane nákladne riešenou mrežou oddelili „sluhovskú svetlicu.“ Zo svetlice sa pri popisovaní objektu prešlo do rohovej knižnice. Odtiaľ sa prechádzalo do rohovej miestnosti východného traktu nazvanej „svetlicou so zelenou kachľovou pecou“. Na ňu juhovýchodným smerom nadväzovala „väčšia svetlica“, slúžiaca ako akýsi záujmový kabinet s kanapou potiahnutou damaskovou látkou a k tomu pridruženými podobnými siedmymi stoličkami. O záujmoch majiteľa svedčil barometer a teleskop. Na stene viselo zrkadlo v pozlátenom ráme a štrnásť do steny zapustených obrazov v čiernych rámoch.
Z „väčšej svetlice“ a zároveň aj z „horného pitvora“ sa prešlo do ústrednej miestnosti kaštieľa – „paloty“, z ktorej sa vchádzalo na balkón, ohradený železným zábradlím. Vo veľkom priestore rozmiestnili tri stoly a k nim 17 kožených stoličiek. Zábavu spoločnosti zabezpečovalo fortepiano a priestoru dominovali tri veľké príborníky na drahocenný stolový viedenský porcelánový servis bielej, červenej a ružovej farby.
Z „paloty“ sa prechádzalo do vedľajšej „svetlice“ s jednou sofou a k nej patriacimi červenými dvanástimi stoličkami. Jeden zo stolíkov bol pravdepodobne náročnejšie riešený so sochárskou výzdobou, maľovaný červenou farbou, s hornou mramorovou doskou s položenou kamennou plastikou psa. Dominantným kusom nábytku bolo vstavané stenové zrkadlo s postrannými svietnikmi. Z vedľajšej „svetlice“ sa prešlo do poslednej rohovej „svetlice“ východného traktu. Do stien pripevnili dvanásť obrazov v čiernych rámoch a štyri do pozlátených rámov. Rohovú miestnosť západného traktu tvorila „svetlica tiahnúca sa oproti záhrade“ za ňou spomenuli existenciu ešte dvoch ďalších „svetlíc“.
Všetky miestnosti prvého poschodia s výnimkou „horného pitvora“ a „paloty“ mali parketové podlahy a stropy. Jedna zo svetlíc mala trstinový strop. Dve bližšie nešpecifikované miestnosti mali maľované steny. Kaštieľ zakrývala šindľová strecha, cez ktorú vychádzali nad strechu tri komínové telesá. Hygienické zázemie objektu predstavovali dva záchody. Pod rezidenciou boli dve pivnice, pričom do jednej by sa vošlo 100 sudov a druhej asi 60 sudov.
Mgr. Tomáš Janura, PhD. (Historický ústav SAV)
Literatúra a pramene
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Slovenský národný archív, fond Rod Zay – Bučiansky archív, kartón 203, 204, 212, 213.
VIDLIČKA, Štefan – VIDLIČKA, Ľubomír. Bučany a Bučančania. Bučany : Obecný úrad Bučany, 2008, s. 340-343.
Fotografie:
Pamiatkový úrad Slovenskej republiky
