Krátko o Bučanoch v Národných spievankách Jána Kollára

Ján Kollár (1793 – 1852) patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenských literárnych dejín. Je pevnou súčasťou národného obrodenia, do ktorého závažne prehovoril ako básnik, filozof, lingvista, historik, pedagóg, kazateľ i tvorca teórie všeslovanskej vzájomnosti. Z najznámejších diel spomeňme napríklad Básně Jana Kollára (1820) či Slávy dcera (po prvýkrát vyšla v roku 1824, no Kollár text skladby ďalej dopĺňal a upravoval). Je však aj autorom cestopisu, polemických spisov či kníh náukového charakteru.
Okrem pôvodnej literárnej tvorby predstavuje významnú časť jeho diela zberateľská činnosť v oblasti slovesného folklóru. Záujem o ľudovú pieseň možno u neho datovať už do obdobia pred rokom 1823, keď spoločne s Pavlom Jozefom Šafárikom a Jánom Blahoslavom Benediktim vydali prvý zväzok zbierky Písně světské lidu slovenského v Uhřích. V roku 1827 vyšiel druhý diel, ktorý však pripravil na vydanie už iba sám Kollár. Najdôležitejšou Kollárovou zberateľskou prácou, ktorou vrcholí jeho úsilie v tejto oblasti, bolo dvojzväzkové dielo Národnie zpievanky čili Písně světské Slováků v Uhrách (1834 – 1835).
J. Kollár v tomto diele na jednej strane zdôrazňoval, že ľudové piesne „sú navlečené perly z najčistejšej vody, pozbierané na úpätí Karpát. Sú to piesne alebo ľudové spevy v najvlastnejšom zmysle slova, v ktorých sa rozvíja do istej miery neuvedomele básnický duch, alebo inými slovami, vnútorný život národa, lebo všetky sú hudobnými básňami, pri ktorých text i melódia vytryskli odrazu.“, teda vnímal ich ako závažnú národnú hodnotu, no na druhej strane hovoril: „Hľadanie a zbieranie takýchto spevov, teda aspoň tú istú cenu a zásluhu má, ako zbieranie starodávnych pozostatkov s ich múmiami, mincami, pergamenmi, urnami, hrotmi, mečmi, kopijami a inými mŕtvymi pamätnosťami, ktorých nájdenie a uchovanie každá dobre zriadená obec mnohými nákladkami podporuje a napomáha.“, čo naznačuje, že ľudová slovesnosť sa tu vníma viac ako objekt hodný zaznamenania či ako podklad pre kreatívne literárne rozvíjanie, o čom hovorila až nasledujúca štúrovská generácia.

Ak sa začítame do časti Národných spievaniek s názvom Spevoľúbosť čiže milovanie spevu a piesní, nájdeme v nej pod poradovým číslom 24. pieseň Revajže mi, revaj…, ktorá nás bude zaujímať. Oddiel Ján Kollár zároveň uvádza veľavravným mottom nemeckého romantického básnika Schillera: „Kde sa spieva, tam zostaň s radosťou, zlí ľudia nemajú nijaké piesne.“ Pod spevoľúbosťou rozumie J. Kollár pozitívny vzťah k spevu, hudbe, melódií či zvukom, ktoré pôsobia svojou malebnosťou a harmonickosťou na človeka pozitívne, ba čo viac, ak sa naladíme na kollárovskú ideovú rovinu, možno v nich rozpoznať „ducha“ a „charizmu“ národa. Veď sám hovorí: „V slovenských piesňach je pieseň s melódiou nerozlučne spojená. Mnohé piesne sú iba pre krásnu melódiu pamätné a obľúbené.“
V spomínanej piesni označenej číslom 24 sa ukrýva zaujímavé topografické označenie „bučianske bralo“. Treba však upozorniť, že celú situáciu v súvislosti s topografickou identifikáciu miesta označeného v piesni do istej miery problematizuje porovnanie pôvodného textu vydania Národných spievaniek z roku 1834 a vydania z roku 1953, ktorého text edične pripravil a poznámkami doplnil lingvista Eugen Pauliny a úvodnú štúdiu k vydaniu napísal František Votruba. Pre porovnanie uvádzame obe verzie v chronologickom poradí: Celý krátky text piesne znie v týchto verziách nasledovne (najprv verzia z roku 1834 a za ňou z edičného vydania z roku 1953):

24. Zpiewákyně na Sitně.
Rewag že mi, rewag, ty moge rewalo,
Aby ťa počuli na Bučianské bralo

24. Revajže mi, revaj…
Revajže mi, revaj, ty moje revalo,
aby ťa počuli na bučianske bralo.

Zatiaľ, čo v prvom vydaní nemáme k textu pripojenú žiadnu poznámku, v druhom, kritickom vydaní z roku 1953, pri adjektíve „bučianske“ je index s vysvetľujúcou poznámkou Eugena Paulinyho, že ide o Bučany v Nitrianskej stolici v okrese Hlohovec. V poslednej časti Národných spievaniek s názvom Poznamenania a pojednania J. Kollár pripomína v kapitole Povaha a zvláštnosti tejto sbierky, že sa pri jednotlivých textoch piesní zo začiatku pokúšal uvádzať mená „skladateľa“ či „zasielateľa“ piesne, „ale potom sme od toho upustiť museli, pretože jedna a tá istá pieseň bola i v dvadsiatich i viacej rukopisoch zaslaných, často s nijakou, často len s malou premenou“. A tak niektoré časti zbierky naozaj neobsahujú zdroj, keďže piesne mali rôzne varianty, a pochádzali z rôznych teritoriálnych proveniencií a tiež z toho dôvodu, že jednu a tú istú pieseň zaznamenal zostavovateľ u rôznych respondentov, respektíve mu ju zaslali jeho spolupracovníci.
Čiže pôvodcu či zasielateľa piesne Revajže mi, revaj… sa v knihe nedozvedáme priamo na strane jej uverejnenia pod názvom, ako to je v niektorých iných prípadoch, no indície k nemu smerujú na inom mieste Národných spievaniek v časti nazvanej Poznamenaní a pojednaní. V XV. podkapitole tohto oddielu uvedenej pod názvom Mená tých pánov a paní, ktorí svoje sbierky a rukopisy pre toto vydanie Spievaniek požičali a zaslali uvádza J. Kollár podľa jednotlivých stolíc krátky menoslov osôb, ktoré mu pomáhali v zostavovateľskom úsilí pri tvorbe diela.
Ak sa zameriame na Kollárových informátorov z Nitrianskej stolice, zisťujeme, že pri mene Mária Theresia Artnerová sa objavuje ako miesto jej pôsobenia Bučany, teda obec, ktorú uvádza Pauliny v poznámke k spojeniu „bučianske bralo“. J. Kollár do spomínanej podkapitoly k osobe M. T. Artnerovej zaznamenal: „Theresia Artnerová, rodilá 1771 v Šoproně [tento údaj je chybný, pretože sa narodila v Šintave, poznámka M. K.], pověstná spisovatelkyně a básnirka německá, zdržovala se často v Nitranské a Trenčanské stolici na statcích baronů Zay, jmenovitě v Bučanech, v Ozorovcích atd., kde prostonárodní zpěvy a rozprávky sbírati dala, do němčiny překládala, nám laskavou rukou zaslala. Zemřela r. 1830 v Horvatsku.“ Okrem tejto nie neznámej autorky svojej doby posielali J. Kollárovi svoje záznamy a zápisky piesní aj ďalšie osobnosti. Z blízkeho okolia Bučian sú to napríklad Ján Hollý či Alojz Medňanský, ktorí majú k regiónu Považia, bližšie hlohovského regiónu a okolia úzky vzťah.
Uvedený fakt by azda jasne stotožnil pieseň označenú číslom 24 s konkrétnou osobou, ktorá ju mohla Kollárovi do zbierky národných piesní zaslať. Logicky by nás k tomu viedla identická topografická stopa objavujúca sa vo veršoch a zároveň ako miesto pôsobenia Márie Terézie Artnerovej.
Na objasnenie jej vzťahu k Bučanom v krátkosti spomenieme, že do obce sa na desať rokov presťahovala v roku 1811. Spoločne so svojou sestrou Wilhelminou prijala pozvanie bučianskych pánov, manželov Imricha a Márie Zayovcov, a v priestoroch ich kaštieľa sa venovala poézii a organizovala literárny život, čoho dokladom sú aktivity akéhosi literárneho salónu, ktorý tu vznikol. Literárna tvorba M. T. Artnerovej, v literárnych kruhoch známej aj pod menom Theone, dokladá, že s Bučanmi mala styky už skôr, pretože v roku 1800 píše báseň Trennung von Bucsan (Rozlúčka s Bučanmi).
Vzťah Theone k poézii v nej prebúdzal aj cit k ľudovej slovesnosti, najmä piesňam. Takto sa o jej citlivosti k slovesným prejavom ľudu vyjadrila znalkyňa jej diela Anna Jónásová: „V súvislosti s pochybnosťami o svojom talente píše, že tak, ako dedinské dievča, ktoré sa pokúšalo napodobniť spev dobrej speváčky, tak aj ona spievala podľa pekne znejúcich piesní. Je to možné, lebo v kraji, v ktorom žila, sa vždy spievalo a ona (…) bola vo vzťahu k slovenskej ľudovej slovesnosti všímavou a citlivou pozorovateľkou.“ Z uvedeného dôvodu sú nám známe doklady toho, že Theone podporila zberateľské úsilie Jána Kollára pri príprave Národných spievaniek. S istotou vieme, že J. Kollárovi zaslala pieseň Víly (vo vydaní „Spievaniek“ z roku 1953 ju nájdeme pod názvom Tam okolo Strečna) z prvého dielu Národných spievaniek uvedenej v časti Písně a Zlomky z mythologického ohledu pamatné. Pri spomínanej piesni o vílach je uvedené meno M. T. Artnerovej. Túto ľudovú pieseň počula a zaznamenala na Strečne.
Nateraz ponechávame stranou pomerne bohatú diskusiu o pôvode tejto piesne z oblasti Strečna a jej variantoch, ktorá svojho času zaujala niektorých bádateľov a vyvolala celkom zaujímavú polemiku. Pre nás však stále ostáva otázkou, či M. T. Artnerová zaslala J. Kollárovi aj pieseň Revajže mi, revaj… Keďže pôvodcu (zasielateľa) piesne Revajže mi, revaj… J. Kollár neuvádza, nemôžeme k nej priradiť meno M. T. Artnerovej.

Skúsme naznačiť inú cestu nášho skúmania, pri ktorom sa pokúsime oprieť práve o spomínané topografické údaje a niektoré reálie v dvojveršovej piesni a budeme hľadať ich spojitosť priamo s miestnymi pomenovaniami či lokálnymi topografickými náznakmi, ktoré by súviseli priamo s Bučanmi, tak ako nás k tomu nabáda poznámka v druhom vydaní Národných spievaniek.
Než tak urobíme, čiže skôr ako budeme skúmať, či sa naozaj topografia básne zhoduje s reálnou topografiou niektorej z chotárnych či miestnych častí obce Bučany, zamyslíme sa nad významom piesne. V tom nám bude prospešné zistiť, čo sa ukrýva pod slovom „revalo“. To vysvetľuje ďalšia poznámka E. Paulyniho, kde sa dočítame, že ide o označenie uplakaného dieťaťa, teda takého, kde sa plač spája s hlasným zvukovým prejavom – revom. Znenie piesňových veršov sa tak stáva významovo jasnejšie.
Ak pristúpime k interpretácii, môžeme povedať, že zámerné imperatívne výzvy lyrického subjektu v slovách „revajže mi, revaj…“ sú podnecovaním na hlasné prejavy dieťaťa. Keďže plač či rev dieťaťa je v útlom veku jedným z jeho primárnych komunikačných prejavov, odozvou na podnety či žiadosti, tak v tomto duchu možno rev považovať za symbol životaschopnosti jedinca a domáhania sa naplnenia svojich potrieb. Sila revu sa zintenzívňuje vo veršoch opakovacou figúrou (epizeuxa), teda kvantitatívne, no zároveň i kvalitatívne – to sa prejavuje v prekonaní opozície malosti, drobnosti dieťaťa (revalo) na jednej strane a mohutnosti brala (z nasledujúceho verša) na druhej strane. Zosilňujúcim efektom tu zároveň pôsobí nielen vzniknutý rozdiel, ale aj vzdialenosť, ktorá je zrejme väčšia ako obvykle, čo naznačuje spojka „aby“ vo význame „až tam ďaleko“, teda až tam, kde je prvá prekážka, ktorú zvuk dosiahne.
Ďalšou opozíciou, ktorú si môžeme všimnúť, je vytváranie dynamiky vzťahu medzi ľudským a prírodným kontextom. Pôvodca zvuku (revu) je človek, no adresátom je bralo (neživá príroda). Človek tak svojou aktivitou akoby oživoval aj zmeravenú podobu prírody reprezentujúcu bralom. Bralo ako adresát zvuku implikuje prítomnosť ozveny, teda i tu máme po epizeuxe navodenie opakovacieho rytmu. Nakoniec ešte jeden význam opozície ľudského a prírodného stojí za povšimnutie. Okrem protikladu blízke – vzdialené sa núka dvojica malé a veľké. Čiže na jednej strane máme malého človeka (novorodenca) ako symbol začiatku, životaschopnosti, ale aj rastu, perspektívy, dynamiky, zatiaľ čo na druhej strane bralo reprezentuje statický, nehybný, veky trvajúci monument, ktorý zastupuje dlhovekosť neživej prírody oproti pominuteľnosti človeka. Napriek tomu bez revu malého človeka (dieťaťa) sa stráca význam brala ako symbolu večnosti, pretože by ho nemal kto iniciovať.
Samozrejme, nemôžeme zabúdať na to, že pieseň je umiestnená v kapitole „Spevoľúbosť“. V prípade revu sa nezdá, že by toto pomenovanie istého druhu zvukového prejavu reprezentovalo „ľúbosť“, melodickosť či zvukovú príjemnosť, no v spojitosti s pôvodcom tohto zvuku, teda dieťaťom, si ľahko vieme zameniť zvukové prejavy malého dieťaťa za ten najpríjemnejší zvuk. Symbol brala a revu (teda zvuku) zároveň rozohráva symbolické partnerstvo, ktoré je známe zo slovenskej literatúry v hojnej miere z obdobia národného obrodenia. Myslíme tým napríklad na ozvenu spevu, hlasu, zvuku, ktorý sa nesie napríklad tatranskými dolinami a odráža sa od chrbtov brál. Náš výklad hovorí najmä o tom, že hlas, zvuk, na prvé počutie azda nepríjemný, je práve tým oživotvorňujúcim elementom, ktorý prebudí takpovediac celý svet, čo je koncentrované v symbole brala, resp. potenciálnej ozveny. V konečnom dôsledku vôbec nejde o mohutnosť brala, ale mohutnosť revu, ktorý bralo eskaluje. V uvedenom zmysle zvukový prejav malého dieťaťa, čo i len dočasný a pominuteľný je závažnejší než trvácnosť skalného monumentu.
Navoďme ešte jednu interpretačnú rovinu výkladu piesne. Pre jej základ siahneme do etymológie a preveríme si pojmy „bralo“, resp. „bradlo“. Etymologický slovník nám hovorí, že slovo bralo je pôvodne stredoslovenskou formou výrazu bradlo. Čiže pozrime sa bližšie na slovo bradlo. Označoval sa ním skalný útes, vyčnievajúca skala, prípadne aj hradba či hradobný múr, ktorý slúžil na obranu (opevnenie). Bradlo však značí aj stoh z neomláteného obilia alebo zo slamy, prípadne krmovín (repa, zemiaky atď.). Historická jazykoveda nám teda ponúka aj tieto možnosti, ktoré akiste možno interpretačne zúročiť, no treba uviesť, že zistené indície nemajú topografickú oporu – chápeme ich v zmysle vytvárania istého významového konštruktu, ktorý text vo svojej sémantickej rovine umožňuje.
Ak v prípade prvého verša ide o hlasné prejavy plačúceho dieťaťa, tak môžu byť spôsobené aj tým, že sa dožaduje jedla, potravy, aby uspokojilo svoju potrebu. V symbolickej rovine možno potom vnímať (na základe vyššie povedaného) bralo/bradlo ako miesto, kde je dostatok jedla. A čím väčší plač, tým väčšie dožadovanie sa zahnania hladu, a teda tým väčšia kopa jedla. Zároveň by mohla táto interpretácia hovoriť aj o úrodnosti roviny, kde sa Bučany nachádzajú a hojnosti plodín, ktoré sa v chotároch obce dopestujú. Uvedenú interpretáciu uvádzame iba ako zaujímavosť, pričom práve tomuto výkladu nepripisujeme veľkú relevanciu, keďže opäť uspokojivo nerieši to, či sa báseň vzťahuje k Bučanom.

Napokon sa vraciame k otázke, ktorú sme načrtli vyššie. Jestvuje vôbec v obci Bučany prírodný objekt, ktorý reálne možno považovať za bralo či skalu? Pretože zrejme naozaj pôjde o istý geografický bod či lokalitu. Po konzultácii s pánom doc. Ľubomírom Vidličkom, spoluautorom viacerých monografií o Bučanoch, sme túto možnosť vylúčili, hoci by sa v našich, konkrétne bučianskych, nížinatých (rovinatých) pomeroch, azda s prižmúrením oboch očí dalo uvažovať o terénnom zdvihu nad časťou zvanou „Jágro“. No naozaj by to chcelo priveľa fantázie, aby sme mohli uvedenú vyvýšenú terasu nazvať bralom. I keď pre obyvateľa z „Dolniakov“ môže každý kopec pri istej miere obrazotvornosti evokovať rôzne predstavy – teda, povedzme, že i bralo. Uvedenú teóriu však radšej opustíme, keďže tiež nemá pevné základy.
V prípade, že by pieseň skutočne lokalizovala Bučany, tak sa natíska z interpretačného hľadiska ešte jeden jej výklad, ktorý využíva ironický komunikačný kód. A teda bralo v tejto súvislosti vlastne nie je žiadnym bralom, ale vlastne iba akýmsi „posmešným“ upozornením na to, že chotár dediny je rovinatý, bez „poriadneho“ kopca, teda brala. Navodený kontext umožňuje aj takýto výklad, no azda správnu cestu k rozriešeniu tejto hádanky podá opäť prvé vydanie spievaniek z roku 1834.

Vyššie sme naznačili, že nami skúmaná pieseň nemá pri svojom názve v prvom vydaní uvedené meno jej zasielateľa, no ak prevrátime jeden list knihy späť pod titulom celej kapitoly je uvedené v zátvorke meno „Kucharski“. Ak by sme brali Kucharského za autora (rozumej zasielateľa, zberateľa) tej časti súboru piesní, pokiaľ sa neobjaví pod titulom piesne iné meno, tak by sa aj pieseň Revajže mi, revaj… dostala do Kollárovej knihy práve od neho.
Na doplnenie iba uvedieme, že ide o poľského profesora pôsobiaceho vo Varšave Andreja Kucharského, ktorý cestoval po Uhorsku a na svojich cestách zaznamenával rôzne piesne, najmä sotácke. J. Kollár zdôrazňuje, že svoju zbierku zachyteného materiálu mu odovzdal pre potreby Národných spievaniek v Pešti.

Ešte jedna indícia nás vedie k spochybneniu Paulínyho priradenia adjektíva „bučianske“ k Bučanom, a to je názov piesne, pod ktorým ju nájdeme v prvom vydaní z roku 1834. Na tomto mieste čítame Zpěwákyne na Sitně. Ak nebol J. Kollár pri editácii prvého vydania svojich spievaniek pozorný, tak sa mohlo stať, že nie vždy uviedol pôvodcu zdroja piesne (i keby bol anonymný a uvedený ako v prípade speváčky zo Sitna iba takýmto popisným pomenovaním) rovnakým grafickým záznamom (sadzbou písma) – teda pod názvom piesne do zátvoriek kurzívou. Preto formulácia Zpěwákyne na Sitně je s najväčšou pravdepodobnosťou speváčkou zo Sitna, ktorá pieseň zrejme interpretovala.
Samotný vrch Sitno je veľmi dobrým príkladom brala, preto sa nazdávame, že topograficky súvisí pieseň práve s týmto územím. Otvára sa tu však v novom kontexte opäť otázka, čo sa myslelo spojením „bučianske bralo“. Na základe povedaného sa pravdepodobným ukazuje, že nejde, o pomenovanie s väzbou na obec Bučany, ako sa domnieval v poznámke z vydania z roku 1953 Eugen Pauliny. Pohľad do kartografických podkladov staršieho vojenského mapovania nám odhalil v tesnej blízkosti vrchu Sitno topografické oblasti, ktoré vo svojom názve majú prídavné meno „bukový“, respektíve „buková“. V ľudovom podaní speváčky na Sitne sa mohlo celkom jednoducho stať, že sa výraz premenil na „bučianske“. Aby sme boli konkrétny, tak hovoríme o Bukovom háji a Bukovej hore (756 m. n. m.) v katastri obce Štiavnické Bane. Ani uvedený topografický fakt však nemusí dať uspokojivú odpoveď na otázku, či sa spojenie „bučianske bralo“ viaže k týmto lokalitám.
Bude to predsa len inak, pretože k nasledujúcej úvahe ma naviedla konzultácia s mineralógom a geológom Banského múzea v Banskej Štiavnici Mgr. Petrom Jancsym. Nazrime preto ešte raz podrobne do mapy a rozšírme okruh záujmových objektov na väčší rádius. Ak tak urobíme, približne šesť kilometrov západne od Zvolena natrafíme na obec Budča, ktorá leží neďaleko rieky Hron v malebnom údolí medzi Štiavnickými a Kremnickými vrchmi v nadmorskej výške 285 m. n. m. Z historického hľadiska je poloha Budče významná tým, že leží pri Kráľovskej hradskej, ktorá spája stredné Slovensko s južnými a severnými časťami. Najdôležitejšie zistenie pre naše bádanie je to, že obec je zo všetkých strán lemovaná horami. V katastrálnom území obce sa nachádzajú rozsiahle skalné steny, ktoré sú na južnom úpätí Kremnických vrchov približne 25 km severne od Sitna. Takto sa nám spojili zrejme dve dominantné bralnaté oblasti, ktorých prítomnosť celkom prirodzene reflektoval aj ľud a dostávali sa do jeho piesňovej tvorby či celkovo umeleckej tvorivosti.

Krátko odbočíme opäť k interpretačnej rovina textu, a iba dodajme, že pieseň pracuje aj s istou hyperbolizáciou, a preto nemusí byť v ľudovej tvorivosti ničím zvláštnym, že výkon plačúceho dieťaťa by malo byť počuť zo Sitna až do tak vzdialených končín, ako sú bralá v dnešnom katastrálnom území obci Budča, resp. v jej blízkosti. Identifikácia obce z hľadiska topografickej logiky by bola uvedenou argumentáciou zrejme vyriešená. Treba však ešte objasniť jeden detail, a ten sa týka tvaru adjektíva „bučianske“. Odpoveď možno nájsť v dvoch zdrojoch. Najprv v historickom tvare pomenovania obce Budča, ktorý približne v rokoch 1808 až 1866 znel Bucsa, resp. Buča. Využívanie tohto mena obce vo vymedzenom časovom období, dokladované na úradných listinách, sa prekrýva práve s obdobím, keď Ján Kollár svoje spievanky zostavoval. Teraz je už celkom zrejmé, že od starého názvu obce v tvare Buča sa mohlo a pravdepodobne aj dostalo do piesne adjektívum v tvare „bučianske“. Druhá motivácia sa viaže tiež ku katastrálnemu územiu tejto obce. Ide o vrch s názvom Bučan (582 m. n. m.), ktorý leží západne od Budče v tesnom susedstve raritného skalného úkazu známeho ako Čertova skala (567 m. n. m). Tento skalný hríb, statický vyvážený andezitový balvan (tzv. sopečná bomba) je dokladom geologickej pestrosti územia. Územie s týmito útvarmi sa nachádza v Národnej prírodnej rezervácii Boky, ktoré sa rozkladá na strmom svahu nad riekou Hron. Geologické podložie tvoria heterogénne vulkanické produkty, andezitové aglomeráty a tufy, ktoré v dôsledku nerovnomerného zvetrávania podmienili vznik kamenných morí, sutí, brál a iných zaujímavých skalných útvarov.

Na základe vyššie konštatovaného Bučany v konečnom dôsledku v Kollárových Národných spievankách reprezentuje svojim zastúpením nie pieseň o plačúcom dieťati, ale osobnosť M. T. Artnerovej, ktorá v čase tvorby Kollárovej zbierky národných piesní žila v zayovskom kaštieli v obci a zaslala mu zaznačenú vyššie spomínanú pieseň zo Strečna. Problém s „bučianskym bralom“ tak vznikol omylom editora vydania Národných spievaniek z roku 1953 Eugena Paulínyho, ktorý zamenil starší názov stredoslovenskej obce Budča so západoslovenskou obcou Bučany. Celú situáciu navyše ešte skomplikovala práve bučianska spolupráca M. T. Artnerovej s J. Kollárom pri zostavovaní Národných spievaniek. A práve v Artnerovej diele a literárnych aktivitách treba hľadať silnú väzbu Bučian k literárnemu životu Uhorska 19. storočia, ktorý ukrýva ešte nejedno tajomstvo.

Autor: Marián Kamenčík

Literatúra:

BAČÍKOVÁ, Zuzana: Život v Budči. Budča : Obec Budča, 2015, 110 s.

BORONKAI, Szabolcs – JÓNÁSOVÁ, Anna – ZAYOVÁ, Mária: Mária Terézia Artnerová – Theone 1772 – 1829: Galanta : Vydalo OZ Galanta literárna v spolupráci s Galantskou knižnicou v Galante, 2012, 80 s.

KOLLÁR, Ján: Listy Jána Kollára I. 1816 – 1839. Martin : Matica slovenská, 1991, 464 s.

KOLLÁR, Ján: Národnié zpiewanky čili pjsně swětské Slowákůw w Uhrách. Djl perwý. Budjn, 1834, 456 s.

KOLLÁR, Ján: Národnié zpiewanky čili pjsně světské Slowákůw w Uhrách. Djl druhy. Budjn, 1935, 572 s.

KOLLÁR, Ján: Národnie spievanky I. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1953, 774 s.

KOLLÁR, Ján: Národnie spievanky II. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1953, 687 s.

KRÁLIK, Ľubor: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava : Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2016, 704 s.

MAJTÁN, Milan: Názvy obcí Slovenskej republiky. Vývin v rokoch 1773 – 1997. Bratislava : Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1998, 600 s.

VIDLIČKA, Štefan – VIDLIČKA, Ľubomír: Bučany a Bučančania. Bučany : Obecný úrad Bučany, 2008, 338 s.

VOJTECH, Miloslav: Slovenská klasicistická a preromantická literatúra. Bratislava : Univerzita Komenského, 2017, s. 185 s.

http://www.pralesy.sk/lokality/lokality-pralesov.html?id=5&task=view

zobraziť všetky témy