Bučany a Ludevít Štúr alebo svedectvá Dolného cintorína

Napriek predpokladu, že Ludevít Štúr, vedúca osobnosť slovenského národného hnutia polovice 19. storočia nikdy Bučany nenavštívil, zhodou historických okolností existovali medzi ním a touto obcou neďaleko Trnavy viaceré nepriame prepojenia. Tie súviseli s vtedajšími bučianskymi zemepánmi, členmi významnej uhorskej šľachtickej protestantskej rodiny Zay z Csömöru a Zayovského Uhrovca na jednej strane a s rodinou Samuela Štúra, žijúcou v Zayovskom Uhrovci na strane druhej. Nedávny archeologicko-pamiatkový výskum (máj-jún 2021) zayovskej druhej rodinnej krypty v Bučanoch (prvá sa nachádza v Uhrovci) bol jednou z podmienok plánovaného zakonzervovania zvyškov tohto historického pietneho pamätníka a súčasne sa stal aj podnetom pre zainteresovaných, znovu sa zaoberať minulosťou tejto osvietenej zemepanskej rodiny, priblížiť si ich význam nielen pre rozvoj Bučian, ale aj ich postavenie vo vtedajšom Uhorskom kráľovstve. V neposlednom rade ponúka príležitosť opätovne a predovšetkým objektívne preveriť ich vzťahy s členmi štúrovskej rodiny, predovšetkým s Ludevítom Štúrom.

Výskum vedený PhDr. Zdenkom Farkašom CSc. z Archeologického ústavu SNM v Bratislave mal za úlohu odokryť, zamerať a zadokumentovať zvyšky niekdajšej zayovskej rodinnej hrobky. Pozitívnym výsledkom výskumu bolo aj potvrdenie uloženia baróna Imricha II. Zaya v samostatnom „cholerovom“ hrobe, jeho manželky Márie Alžbety (Mimi) rod. Kališ (Calisius) v samostatnej krypte a ich jediného syna Karola s prvou manželkou Karolínou rod. Prónay a ich synom Františkom vo vedľajšej krypte rodinnej hrobky. Môže to znieť prekvapujúco, ale až traja z vyššie uvedených Zayovcov, ktorým sa stali Bučany miestom posledného odpočinku, konkrétne manželia Imrich a Mária a ich syn Karol, mali úzke a často aj priateľské vzťahy so Samuelom Štúrom a jeho synmi Karolom i Ludevítom. Nasledujúce riadky chcú poslúžiť ako pripomienka týchto nevšedných, rôznorodých, no určite zaujímavých vzťahov a niekdajších súvislostí medzi Bučanmi a Uhrovcom, medzi spomenutými rodinami stojacimi na rozličných stupňoch uhorskej feudálnej spoločnosti. Možno zdôrazniť, že práve prostredníctvom grófa Karola Zaya a Ludevíta Štúra sa obe rodiny zapísali nielen do uhorských, ale aj do novodobých slovenských dejín.

História Zayovcov i ich viacerých panstiev už bola dostatočne spracovaná, preto sa budeme venovať podrobnejšie iba tým sekvenciám, ktoré s našou témou priamo súvisia. Panstvo Bučany predstavovalo v prvej polovici 19. storočia po uhroveckom panstve druhý najväčší a najdôležitejší zayovský majetkový celok. To uhrovecké nadobudol zakladateľ uhrovskej rodovej línie František Zay v roku 1547 darom od uhorského kráľa Ferdinanda I., bučianske pridal do rodinného portfólia kúpou jeho potomok Peter Zay v roku 1770. Plné vlastníctvo však nadobudol až vyplatením celej sumy, na ktorú si musel vziať úver 100 tisíc zlatých, ktorý veľmi zaťažil rodinný rozpočet a bol zdrojom neskorších rodinných roztržiek.

Rekapitulácie pri zayovskej bučianskej rodinnej hrobke

Užšie vzťahy Zayovcov k rodine Samuela Štúra, rovnako ako i Bučian k Uhrovcu, sa začali dávno pred príchodom Ludevíta Štúra na svet. Predchádzalo im nadobudnutie bučianskeho panstva do vlastníctva baróna Imricha II. Zaya a jeho manželky. To sa stalo po smrti Imrichovho otca Petra Zaya (1788) a po následnej „rodinnej vojne“ s nevlastnou matkou (vdovou po Petrovi), keď o všetkom rozhodlo až v roku 1797 súdne dedičské konanie. Po ňom nasledovalo rozdelenie rodinného majetku, aj toto dojednanie však zmenila smrť Imrichovho nevlastného brata Žigmunda r. 1806. Manželia tak zdedili aj kaštieľ v Uhrovci so všetkými príslušnými majetkovými podielmi a kaštieľ v Bučanoch sa stal ich hlavným sídlom. Znamenalo to, že ako noví vlastníci sa museli začať starať o hospodárenie, o poddaných, ako patróni o cirkevné a školské otázky, vlastne o celkový život na zdedených panstvách Uhrovec i Bučany.
Čo sa týka počiatočného priameho kontaktu manželov so Samuelom Štúrom a jeho rodinou, spúšťačom sa stala situácia v Uhrovci koncom roka 1812. Predstavitelia tamojšieho evanjelického a. v. cirkevného zboru, na čele so svojim cirkevným aj školským patrónom barónom Imrichom II. Zayom museli kvôli istej verejne nekomunikovanej chybe dovtedajšieho rektora tamojšej ľudovej evanjelickej a. v. školy, urýchlene riešiť otázku jeho nástupcu. Na uvoľnené miesto sa rozhodli povolať mladého nádejného učiteľa z trenčianskej školy Samuela Štúra. Voči tejto škole Zayovci vystupovali ako fundátori štipendia, na ktoré každoročne mohli prijať jedného – dvoch žiakov. Mali teda záujem pravidelne sledovať prácu školy a jej pedagógov. Pri výbere rozhodol fakt, že okrem toho, že Samuel Štúr spĺňal požadované pedagogické a odborné kritériá, ovládal aj hru na organ a riadenie zborového spevu, ktoré zohrávajú v luteránskej liturgii nezastupiteľnú úlohu. Finančne i materiálne výhodnú ponuku z Uhrovca, podpísanú Imrichom II., Samuel Štúr prijal a začiatkom nasledujúceho roku už v Uhrovci pôsobil. V novej pozícii rektora a učiteľa pretrval až do odchodu na odpočinok. Týmto rozhodnutie Imricha II. Zaya nepriamym, ale podstatným spôsobom ovplyvnilo nielen život Samuela Štúra, ale spôsobilo aj to, že o dva roky neskôr sa Ludevít Štúr narodil práve v zayovskom poddanskom mestečku, v prevažne luteránskom Zayovskom Uhrovci, ako vtedy Uhrovec nazývali. Takto sa začal takmer dve desaťročia trvajúci vzťah oboch hláv rodín, narušený až neskôr politickými ambíciami ich synov, grófa Karola Zaya a Ludevíta Štúra.

Spomínanie nad cholerovým hrobom Imricha II. Zaya

Imrichov vzťah k Ludevítovmu otcovi bol umocnený nielen rovnako vrúcnym vyznávaním Lutherových náboženských protestantských ideí, ale aj viacerými spoločnými osobnými záujmami (hudba, kníhviazačstvo). Jedným z najsilnejších spojív, okrem spokojnosti cirkevného zboru s pedagogickým pôsobením Samuela Štúra, bola však skutočnosť, že evanjelický kostol, v ktorom mal Samuel Štúr na starosť hru na organ a spev účastníkov pri nedeľných bohoslužbách, pri svadbách a krstoch, sa nachádzal priamo v hlavnom zayovskom sídle, v južnom trakte zay-uhroveckého kaštieľa. Podľa svedectiev boli práve slovenské náboženské piesne „slabosťou“ osvieteného grófa Imricha II. i jeho manželky. Častým pôsobením Samuela Štúra v kaštieľskom kostole i občasné Imrichove návštevy evanjelickej školy boli dostatočným dôvodmi na udržiavanie priamych kontaktov oboch rodín.
Štúrov súčasník, úradník panstva Karol Alexander Modrányi si v súvislosti so vzťahom Zayovcov a Ludevíta Štúra zaznamenal zaujímavý postreh. Tvrdil, že Ludevít sa v detstve osobne stretával s obyvateľmi kaštieľa a že od nich „nepozorovane osvojil si držanie, úctu a vážnosť na mimoidúcich vymáhajúce“.
O výhodnom vzťahu Samuela Štúra k rodine Imricha II. Zaya svedčí aj to, že počas pôsobenia v zayovských službách dokázal umožniť vysokoškolské vzdelanie všetkým svojim štyrom synom – Karolovi, Ludevítovi, Samuelovi a Jánovi, čo by ani v dnešných podmienkach nebolo jednoduchou záležitosťou.
Imrich Zay spočinul v bučianskej zemi náhodne. Vynútila si to známa cholerová situácia v roku 1831, počas ktorej sa v Bučanoch snažil pomáhať svojim poddaným, pričom sám cholere podľahol. Hoci si prial byť pochovaný v Uhrovci, proticholerové nariadenia jeho prevoz do rodinnej hrobky v Uhrovci to neumožnili, a tak bol do 24 hodín, 18. augusta 1831 pochovaný v Bučanoch do cholerového hrobu v Dolnom cintoríne a do uhroveckej rodinnej hrobky bolo prevezené iba jeho srdce. Hrob Imricha Zaya dodnes pripomína pôvodný kamenný cholerový pamätník.

Spomienky na grófku Máriu Zay rod. Kališ

Je pravdou, a vyplýva to aj zo svedectva zachovanej korešpondencie a ďalších dobových zmienok, že manželia o väčšine vecí rozhodovali spoločne, pretože sa vzájomne rešpektovali. O pozitívnom vplyve vtedy ešte barónky Márie Zay na mladučkého Ludevíta Štúra zanechal priame svedectvo sám Ludevít: „Vysoko vzdelaná Imrichova choť Maria, slobodná pani z Kališovcov, chvályhodne aj ako spisovateľka v jazyku nemeckom známa, rozdávala rok čo rok odmeny dietkam pilnejším a pripravovala im po skúškach radostné zábavy, ktorých sa i pôvodca tohto viackrát účastným stal.“ Možno smelo predpokladať, že Ludevít medzi najlepšími žiačikmi nikdy nechýbal a že šľachetný vzor oboch manželov si nosil v pamäti celý život. Potvrdil to aj člen Zayovského rodu, Mikuláš Zay: „Ľudovít Štúr od detstva bol častým hosťom v grófskom kaštieli, a jako na dieťa spomenutí dobromyseľní, ľudomilní a vzdelaní manželia veľmi vplývali. Pozdejšie sa aj javily na ňom tieto ťahy aristokratického ovzdušia z útleho detstva. Imrich Zay bol veľkým poľovníkom-lovcom, jeho manželka bola nielen spisovateľkou, ale aj veľkou milovníčkou prírody. V letných večeroch poriadané bývaly v kaštieli slávnosti, zábavy, tance, prednášky a hudobné produkcie a Ľudovít Štúr sám videl a tiež aj rodičia ho museli upozorniť na ovzdušie umením presiaknutého života v kaštieli. Všestrannosť, ktorá charakterizovala Imricha Zaya a jeho manželku, sa takto mohla zakoreniť do jeho útlej detskej duše. Mladý, veľmi nadaný Ľudovít Štúr stal sa pozdejšie nielen spisovateľom, poľovníkom, vojakom, ale aj politikom, rečníkom, filozofom, učencom a hudobníkom. Jeho cesta sa rozišla so Zayovci, keď sa začal zaoberať politikou, keď sa stal buditeľom hlboko spiaceho národa slovenského.“

Rozporné spomienky nad hrobom grófa Karola Zaya

Imrich II. Zay opustil Bučany v roku 1822 a celé panstvo spolu s kaštieľom postúpil svojmu v tom čase už politicky aktívnemu synovi Karolovi. Krátko po manželovej smrti v roku 1831 sa aj grófka Mária Zay vzdala správy nad Bučianskym panstvom a takisto ju prenechala synovi a presťahovala sa do rodinného domu v Šoprone, kde aj 1. apríla 1842 zomrela. Prevezená bola podľa vlastného želania vedľa manžela do Bučian, kde Karol nechal už vopred postaviť pri otcovom hrobe kaplnku s kryptou, do ktorej bolo uložené matkino telo a kde spočíva dodnes. Zachovaný testament zmieňuje aj ďalšie želanie zosnulej – aby aj jej srdce poslali do Uhrovca…
Osobný vzťah Karola Zaya k Ludevítovi Štúrovi charakterizujú dve odlišné etapy. V tej prvej, počas detstva a dospievania, išlo zo Štúrovej strany takmer o obdiv. Sám to vyjadril v Dumkách večerních, ktoré uverejnil ako dvadsaťštyriročný študent na hallskej univerzite v českých Kwětoch. V VI. Dumke večerní s názvom Boly časy boly, ale sa minuli… v pripojenej poznámke uviedol: „Táto grófska rodina je jedna z najstarších… Vždy patrili medzi jej členov muži, ktorí v pokoji k dobru krajinskému vôbec a k šťastiu početných svojich poddaných všemožne prispievali… Blahej pamäti Emerich Zay, otec terajšieho grófa Karla Zaya, c. k. komorníka, hlavného dozorcu cirkví a škôl evanjelických v okolí preddunajskom, záslužne sa staral obzvlášť o svojich početných poddaných, u ktorých pre svoje dobrodinstvo zanechal trvalú pamiatku. Rozdaroval im na stovky kníh, medzi nimi zvlášť spevníky a Nové zákony najčítanejšími boli, dal vyučovať deti chudobných na svoje náklady, a neodoprel žiadnemu uchádzajúcemu sa o poklady tieto duchovné svojho dobrodinia, k čomu najlepšie svedectvo môže vydať p. Sam. Štúr, učiteľ uhrovskej školy, drahý môj otec… k zármutku všetkých svojich poddaných i iných, ktorí mali možnosť spoznať jeho čistoľudskú povahu, na východnú úplavicu (choleru) r. 1831 na jeseň skonal. Miloval slovančinu, a zvlášť v krásnych slovenských nábožných spevoch najväčšie zaľúbenie mával, pre ktorú príčinu bavil sa najradšej v Uhrovci, prekrásnej, horami zo všetkých strán obtočenej doline, kde ich mal príležitosť počúvať. Po smrti jeho nastúpil ako dedič v rozľahlých panstvách už zhora pripomenutý gróf Karel Zay, ktorého čistoľudská, po otcovi zdedená myseľ najlepšie sa tým dá spoznať, že hlavnému dozorcovi svojich panstiev vždy prísne dobré zachádzanie s poddanými svojimi ukladá. Kiež by aj iní veľmoži v Uhorsku si toto heslo vyvolili!
Z uvedených úryvkov vidno, že viaceré kultúrne a kultivujúco pôsobiace vplyvy zay-uhroveckého kaštieľa sa v duši mladého Ludevíta zakorenili a zanechali tam síce skryté, ale trvalé odtlačky. Konštatovanie o „čistoľudskej po otcovi zdedenej mysli“ grófa Karola Zaya písal Štúr ešte pred zlomovým narušením ich vzájomných vzťahov, ktoré neskôr prešli nečakanými a ťažko odhadnuteľnými peripetiami.
Druhú etapu predstavuje neskorší konfrontačný vzťah Karola Zaya a Ludevíta Štúra, ktorý vošiel do novodobej slovenskej politickej i cirkevnej histórie a ktorý odštartoval jednu z jej závažných kapitol. Na priblíženie si tohto dodnes rezonujúceho kontroverzného vzťahu použijeme časti konštatovaní dvoch súčasných historikov, pretože charakteristiky Karola Zaya staršími slovenskými historikmi boli iba jednoznačne negatívne a predstavovali ho ako jedného z najväčších maďarizátorov Slovákov, a tým aj najväčšieho nepriateľa Ludevíta Štúra.
Súčasný maďarský historik Dr. Botond Kertész, pracovník Národného evanjelického múzea v Budapešti, zhrnul v štúdii „Zay Károly és a zsidó emancipáció“ situáciu interpretácií Karola Zaya v maďarskej historiografii nasledovne: „O priekopníckej úlohe a pokrokových myšlienkach Karola Zaya sa ťažko hovorilo. V maďarskej historickej pamäti bol takmer zabudnutý a slovenská historiografia pripomína predovšetkým jeho nepochybné politické chyby a omyly. Byť ´neaktuálnym´ je nevďačná rola: a „zadosťučinenie“ nemusí priniesť ani budúcnosť.“
Slovenská historička PhDr. Eva Kowalská DrSc., pracovníčka Historického ústavu SAV, sa problematike spojenej s rodinou Zay aj s hodnotením aktivít Karola Zaya venuje už dlhodobejšie. Najväčšiu pozornosť na túto problematiku upriamila v štúdii „Audiatur et altera pars: VZŤAHY A PREPOJENIA RODÍN ZAYOVCOV A ŠTÚROVCOV“. Z jej úvodného konštatovania vyberáme: „Karol Zay je „obľúbenou negatívnou“ postavou, démonizovaným protivníkom Ľudovíta Štúra, kvôli ktorému mal nepríjemnosti na prešporskom evanjelickom lýceu a musel ho následne opustiť. Jeho spisy a aktivity v rámci príprav reforiem evanjelickej a.v. cirkvi popudili najmä Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý sa s ním dostal do ostrého konfliktu a vymenil si s ním niekoľko polemík. Celá komplexná osobnosť, akou je napokon každý človek, sa tak „zhutnila“ do niekoľkých charakteristík a je redukovaná na symbol, stelesnenie zla, hrozby pre celú ev. a. v. cirkev, stojacej v opozícii celému slovenskému národnému hnutiu v 30.-40. rokoch 19. storočia a čiastočne aj v rokoch po revolúcii. Každá, aj negatívne vnímaná historická postava si však zaslúži bližšiu analýzu, vysvetlenie možných motivácií jej činov, postojov a kontextov, v ktorých pôsobila. Časový odstup dvesto rokov je už dostatočný na to, aby sa aj (prinajmenej takto vnímané) citlivé otázky stali predmetom bádania, pri ktorom historika vedie nie snaha o obnovenie a upevnenie zažitého klišé, ale jednoducho snaha o pochopenie človeka konajúceho v istých mentálnych rámcoch, dobových pomeroch a medziľudských konšteláciách.“
V nasledujúcich častiach štúdie historička uvádza okrem negatívnych aj pozitívne stránky pôsobenia Karola Zaya, predovšetkým voči Ludevítovi Štúrovi a slovenskému národnému hnutiu pred revolučnými udalosťami rokov 1848-1849, pričom jej poznatky už oveľa reálnejšie a objektívnejšie vykresľujú postavu Karola Zaya, ktorý bol dlhé obdobie v slovenskej historiografii vnímaný ako jeden z najväčších maďarizátorov Slovákov. Keďže išlo a ešte ide o veľmi citlivú a problematickú tému, vybrali sme zo štúdie E. Kowalskej aj ďalšie pasáže, aby sme umožnili čitateľovi nadobudnúť čo najobjektívnejší názor.
„K. Zay začal byť najmä ku koncu 30. rokov činný aj publicisticky a stále viac sa presadzoval v kruhoch liberálne zmýšľajúcej šľachty. A stále častejšie sa jeho aktivity preplietali s aktivitami Ľudovíta Štúra, ktorého bezpochyby poznal od detstva. Zabezpečenie Ľudovítovho štúdia v Rábe bolo zrejme v réžii jeho rodičov, no výber školy zrejme tiež nebol bez sprostredkovania Zayovcov. Návštevníkom v ich bohatej knižnici (v Bučanoch, pozn. autora článku) bol talentovaný profesor Leopold Petz (osobný priateľ Karola Zaya, pozn. autora článku), ktorý neskôr významne ovplyvnil smerovanie Ľudovíta Štúra. Následný pobyt na lýceu v Prešporku (od 4. septembra 1829) bol už finančne náročnejší a Štúr sa uchádzal – a aj získal miesto alumnistu, ktorého zaopatrenie sa vykrývalo zo zayovskej základiny. Karol Zay sa za opätovné udelenie štipendia v Štúrov prospech osobne zasadzoval u vtedajšieho generálneho inšpektora Alexandra Prónayho… Práve kvôli problémom so získaním štipendia sa Ľudovít Štúr musel vrátiť k rodičom do Uhrovca a opäť Karol Zay zariadil, aby bol aspoň načas zamestnaný ako úradník na jeho panstve. Dohodnutý plat bol pritom dostatočný na to, aby si mohol našetriť časť prostriedkov na ďalšie štúdiá, veď úradnícke miesto nebolo životnou métou ambiciózneho a talentovaného mladíka… Hoci po Štúrovom odchode do Nemecka a po niekoľko nasledujúcich rokov (cca do zvolenia za generálneho inšpektora) Karol Zay do jeho osudu priamo nezasahoval, je takmer isté, že sa o neho zaujímal, alebo sa aspoň o ňom dozvedal…
Toľko k nespochybniteľným pozitívam vzájomných vzťahov Karola Zaya a Ludevíta Štúra. Ich cesty sa však časom rozišli, pretože sa rozísť museli a to v čase, keď obaja nastúpili na odlišné politické dráhy, čo sa aj skutočne prejavilo vo viacerých osobných sporoch. Keďže sú významnou súčasťou novodobých slovenských dejín, ktorým je venovaný dostatok odbornej literatúry, nebudeme sa im venovať podrobnejšie. Opätovne však na záver použijeme aspoň skrátené konštatovanie E. Kowalskej o neskoršom konfliktnom vzťahu vedúcej osobnosti menšinového slovenského národného hnutia Ludevíta Štúra s najvplyvnejším uhorským luteránskym politikom, členom Hornej komory Uhorského snemu grófom Karolom Zayom: „Konflikt bol neodvratný. Keďže obaja sa stali ikonickými reprezentantmi protikladných vývojových tendencií… Pritom v mnohých aspektoch mali k sebe bezpochyby blízko: Zay bol stúpencom zrušenia poddanstva, zdanenia šľachty a jej občianskeho zrovnoprávnenia s roľníkmi, zavedenia náboženskej slobody (aj pre židov), čo predstavovalo aj počas neskoršej revolúcie radikálne liberálne požiadavky. V mnohom sa zhodoval s tým, čo zaradil do svojho politického programu aj Ľudovít Štúr… Cesty Ľudovíta Štúra a Karola Zayho sa nadlho rozišli aj preto, že otec Samuel Štúr 27. júla 1851 zomrel a rodina tak stratila nárok na „služobný“ učiteľský byt“ a Zayovský Uhrovec natrvalo opustila.

Záver

K uvedenému možno z pohľadu histórie Bučian dodať, že niektoré protirečivé, predovšetkým korešpondenčné aktivity Karola Zayho smerom k Ludevítovi Štúrovi sa realizovali priamo v priestoroch bučianskeho kaštieľa. Známy je list Karola Zaya Ludevítovmu staršiemu bratovi Karolovi Štúrovi, ktorého poznal od mladosti, aby odhovoril svojho mladšieho brata od jeho proslovenského smerovania. Interpretácia obsahu tohto výnimočného listu môže byť rôznorodá, ale jeho obsah jednoznačne potvrdzuje, že Karol Zay nevyužil proti Ludevítovi Štúrovi mocenské prostriedky, ktoré mu umožňovalo jeho vysoké politické i cirkevné postavenie, ale rozpory sa snažil riešiť vysvetľovaním a dohodou.
Zachoval sa ešte jeden donedávna neznámy list, ktorý napísal pre zmenu 6. júla 1845 do Bučian Karolovi Zaymu Karol Štúr. Jeho obsah potvrdzuje, že nie všetky staršie hodnotenia Karola Zaya možno brať ako nevyvrátiteľné. Karol Štúr, v tom čase rektor a profesor ev. gymnázia v Modre sa obrátil na v tom čase novozvoleného generálneho inšpektora uhorských evanjelických cirkví a škôl, ešte pred plánovanou júlovou poradou profesorov ev. a. v. škôl v Uhrovci. Na nej sa mali prerokovať mnohé dôležité otázky prebiehajúcej reformy v evanjelickom školstve aj problémy so zavádzaním maďarčiny na školách. Karol Štúr písomne uviedol svoj postoj predovšetkým k potrebe používania slovenčiny na evanjelických školách a napokon ich zopakoval aj priamo na porade. Na prvom zasadnutí ústavu v školskom roku 1845/46 informoval svojich študentov o výsledkoch rokovaní nasledovne: „Ponevadž královským rozkazom ústavy v Uhorsku všetky zničili, Uhrovské pak zhromáždeňí Profesorů 1845 roku rádné cvičení se v mateřínskych jazycích vo všetkých školách evan. a. v. řadilo, ba za povinnost vyhlásilo.“ Je viac ako zrejmé, že argumenty Karola Štúra o potrebe jazykovej prípravy v slovenčine, ktorou sa budú v budúcnosti obracať duchovní na svojich poslucháčov, boli argumentom, ktorý Karol Zay musel akceptovať, a že v tomto bode de facto ustúpil. Zdá sa, že o tento historický úspech sa svojím nebojácnym a nekompromisným postojom, vo svojom jasne artikulovanom liste zaslanom do Bučian, zaslúžil práve Karol Štúr.
Obsah tohto listu nájdeného nedávno v doposiaľ iba čiastočne prebádanom Zayovskom archíve spolu s konštatovaním, že dodnes neexistuje odborná biografia grófa Karola Zaya, umožňuje vysloviť záverečnú myšlienku, že hodnotenie vzájomného vzťahu oboch mimoriadnych osobností 19. storočia v Uhorsku nie je vyčerpávajúco spracované, a teda nie je ani konečné.

Odporúčaná literatúra:

Dumky wečernj, Kwěty. Národnj zábawnjk pro Čechy, Morawany a Slowáky, Čjslo 34. 22. srpna 1839, vyd. Jan Pospíšil
Jozef Miloslav Hurban: Rozpomienky – Zlatý fond denníka SME
Valéria Fukári. Felső-Magyarországi főúri családok. A Zayak és rokonaik, Pozsony 2007
Botond Kertész. Zay Károly és a zsidó emancipáció. https://epa.oszk.hu/02300/02357/00043/pdf/EPA02357_credo_2014_1_036-043.pdf
Eva Kowalská. Audiatur et altera pars: Vzťahy a preojenia rodín Zayovcov a túrovcov. https://www.academia.edu › Audiatur_et_altera_pars
V. H. Kurtha. Štúrov rodný kraj. Bánovce 1936
Štefan Vidlička, Ľubomír Vidlička. Bučany a Bučančania. Obecný úrad Bučany 2020.

Autor: Karol Kantek v spolupráci s PhDr. Evou Kowalskou, DrSc.

zobraziť všetky témy