Z Bučian do Mongolska…

Z BUČIAN DO MONGOLSKA S DOMINIKOU GONOVOU…

Po dvoch mesiacoch strávených v Číne, sme si k úteku od obrovského množstva ľudí nemohli vybrať nič lepšie ako Mongolsko, ktoré sa pýši titulom najredšie osídlenej nezávislej krajiny na svete.
Naše prvé kroky viedli do Ulanbátaru, hlavného mesta, ktorý je domovom skoro polovice mongolského obyvateľstva. Kombinácia rôznych architektúr v tomto chudobnom meste ponúka veľmi zaujímavý pohľad. Hlavnú asfaltovú cestu pretínajú prašné uličky, moderné budovy sa striedajú so socialistickými panelákmi, ktoré zatieňujú roztomilé mongolské jurty. Budhistické chrámy len pridávajú na atmosfére, že sa človek cíti tak nejak ako na konci sveta. Pravá krása Mongolska sa však skrýva mimo hranice Ulanbátaru. Krajina sa rozprestiera v niekoľkých geografických pásmách, a preto je mongolská príroda veľmi rozmanitá.

Infraštruktúra v Mongolsku nie je príliš rozvinutá, približne len pätina ciest je asfaltovaných a aj to v okolí veľkých miest. A preto sme sa rozhodli prenajať si vodiča so sprievodcom, s ktorými bolo toto dobrodružstvo ešte väčším. Fujazdili sme po prašných cestách aj necestách bez akýkoľvek značiek, GPS či máp. Keď sme sa pýtali Agiho, nášho šoféra, ako vie kade, tak len odpovedal, že je Mongol, a teda predsa vie kade. Každý druhý deň sme na hrboľatých cestách dostali defekt, ktorý bol o pár minút opravený. Tieto prestávky nám ale vôbec neprekážali, aspoň sme mali čas sa kochať okolitým svetom.

Prvá zástavka na ceste z Ulanbátaru bol kláštor Amarbayasgalant, jeden z troch najväčších budhistických kláštorov v Mongolsku. Tu nás na noc prichýlili mongolskí mníchovia do svojich júrt. Ďalej sme smerovali k obrovskému jazeru Khuvsgul a cestou sme objavovali rôzne prírodné skvosty. Ako sa hovorí, Mongol bez koňa je ako vták bez krídel, tak aj my sme sa rozhodli vychutnať okolie jazera z konského chrbta. Navštívili sme aj mesto Mörön, ktoré je jedným z väčších mongolských miest, avšak asfaltovú cestu by sme tu len márne hľadali. Oddýchli sme si v prírodných horúcich prameňoch Tsenkher, vyštverali sme sa na horu Khorgo a nakoniec nás vietor zavial na púšť Gobi, kde nás miestni povozili aj na svojich ťavách. Pohľady, ktoré sa nám naskytli boli naozaj dychberúce a nedajú sa ani popísať. Nekonečné pláne plné divých koní, pasúcich sa kráv, oviec či kôz. Kľukatiace sa rieky, vlievajúce sa do krištáľovo čistých jazier schované medzi horami či starými sopkami. Jurty vynímajúce sa na zelenej tráve vzdialené na kilometre od seba.

Po večeroch sme posedávali pred jurtou, srkali teplý čas s domácim mliekom, pozerali len tak do diaľky a vychutnávali si tú nádhernú scenériu. Užívali sme si to ticho, ten kľud, akoby sa tam čas zastavil. Kúsok raja na zemi. Jedlo, ktoré nám pripravovali miestni Mongoli, bolo veľmi jednoduché. Mäso, zemiaky a zelenina, všetko spolu uvarené. Mongolsko určite nie je vyhľadávané pre svoju gastronómiu. Mongoli sú veľmi pohostinní národ s veľkým množstvom tradícií, ktorými dodnes žijú. Život v Mongolsku nie je určite ľahký, vo väčšine júrt nie je žiadna voda ani elektrina. Kúpu sa v jazerách, či je leto alebo zima. Oni sa však nesťažujú, svoj život milujú ako praví nomádi. A ja vždy budem spomínať na toto nomádske dobrodružstvo len s úsmevom.

Text a fotografie: Dominika Gonová

Online prezentácia cestovateľského projektu Z BUČIAN DO SVETA…

Bez časového obmedzenia bude online prezentácia zverejnená v tomto odkaze:

https://www.facebook.com/permalink.php?story_fbid=173468704294186&id=111062067201517&notif_id=1597300278775666&notif_t=page_post_reaction