V živote prežívame rôzne stretnutia s rôznymi ľuďmi. Občas, ak máme šťastie, stretneme bytosť, ktorá na nás pôsobí láskavo, ba povedala by som až hojivo.
A také bolo pre mňa stretnutie s Bučianskou rodáčkou , pani Helenou Weinwurmovou.
Písal sa rok 2009 a ja som pracovala som v kancelárii, kde sme počúvali rádio. Každý deň v týždni bola v rádiu relácia, v ktorej predstavovali rôzne osobnosti. Každý týždeň jednu. A v jeden týždeň bol v tejto relácii rozhovor s pani Helenou Weinwurmovou, ktorá prežila Osvienčim. Napriek tomu, že prežila peklo, že jej počas vojny zavraždili 6 súrodencov, mamu a otca, rozhovor bol príjemný, z úst tej pani som nepočula jediné slovko nenávisti, zatrpknutosti či hnevu. Naopak, hovorila vľúdne a poučne. V piatok , po poslednom rozhovore, som sa rozhodla, že tej pani chcem zavolať a poďakovať. Zistila som jej telefónne číslo a zavolala som. Kúsok rozhovoru si pamätám, akoby to bolo dnes:
– Chcem vám poďakovať za váš rozhovor v rádiu. Myslím, že toto sú veci, o ktorých treba hovoriť , aby sme na nich ako ľudstvo nezabudli.
– Vy mňa dojímate. Ďakujem pekne. A odkiaľ ste?
– Som z Trnavy.
– A ja som z Bučian.
-Čože? Veď aj ja pochádzam z Bučian.
– Gabinka, počúvajte, o 8 hodine vám ide z Trnavy do Holíča autobus, o 9 hodine ste tu. Prídite ku mne, pozývam vás, u mňa načerpáte veľa lásky.
Ó, to bola pre mňa veľká česť . Neubehlo veľa času a ja som o 9 hodine vystupovala na zastávke v Holíči. Vo dverách bytu ma vítala maličká zhrbená žena, pridŕžajúc sa kľučky, pozerala veľkými hnedými očami a uvítala ma:
-Gabinka moja, veď my ako keby sme sa 100 rokov poznali!
Strávila som u nej celý deň, počas ktorého mi rozprávala o svojom osude. Zistili sme, že sme dokonca bývali v Bučanoch v tom istom dome, do ktorého boli vysťahovaní po okupácii. Počúvať o tom, ako v tábore okrem iného prežila Mengeleho selekcie, škvrnitý týfus, tuberkulózu, pochod smrti bolo veľmi silné. Jej spomienky boli naplnené nielen odhodlanosťou, aby sa podobné zverstvá už neopakovali, ale aj ľudskosťou. Spomínala aj na detstvo a Bučany.
Po obede sme si dali kávu. Na to povedala:
-Ale takejto vzácnej návšteve nemôžem dať kávu do obyčajnej šálky. Gabinka, v spálni v skrini mám súpravu šálok, choďte ju zobrať.
A tak sme pili kávu z krásnych šálok. Helenka bola skrátka majsterka v spôsobe, ako dať svojim návštevám pocítiť, že sú pre ňu veľmi výnimočné a vzácne a akú radosť má z ich prítomnosti. Z tých šálok pili všetky návštevy.
Helenka mala pravdu, napriek ťažkým témam, ktoré sme spolu preberali, som mala z návštevy hlboký a pekný pocit a na Helenku som veľmi často myslela /aj myslím odteraz/.
Navštevovala som ju dlhé roky, a telefonovali sme si až do jej smrti. Chodievala som k nej spolu s mne blízkymi ľuďmi, aby aj oni zažili tú jej oblažujúcu prítomnosť. Navštevovalo ju veľmi veľa ľudí. Napríklad jej psychiater, u ktorého sa liečila 40 rokov, ju navštevoval pravidelne, až do jej smrti. Ten psychiater, ktorý mi povedal, ako veľmi sa vždy tešil, keď mala ako pacientka ona prísť do jeho ordinácie. Pretože jej návšteva bola vždy „ako keby prišlo slnko“.
Rada by som vám povedala aspoň jeden jej príbeh, ale obávam sa, že vám to nesprostredkujem spôsobom, ako by to povedala ona. Jej životný príbeh , osud, aký dopad mali prežité zverstvá nielen na ňu, ale aj celú jej rodinu, akým spôsobom sa vyrovnávala a nakoniec aj vyrovnala s traumou, je popísaný v knihe Magraréta biela. Odporúčam vám, prečítajte si ju.
Je mi za Helenkou smutno, ale jej odkaz vo mne zostáva navždy.
Gabika Janovičová, rodáčka z Bučian
