Na začiatku bola informácia o slovenskej Židovke, ktorú počas druhej svetovej vojny ukrývala poľská rodina v Końskovoli, dedine nachádzajúcej sa blízko mestečka Puławy, 40 kilometrov na severozápad od Lublina. Počas svojich reportážnych ciest po poľskom vidieku sa o nej v septembri 2012 od miestneho regionalistu dozvedel Mariusz Kamiński, redaktor Rádia Lublin. „Bola taká Židovka z Trnavy, Margita, slovenská Židovka, utečenka z geta. Bohužiaľ, tí, ktorí ju ukrývali a zachránili – Mária a Józef Sadurski, už nežijú. Dnes o jej histórii môže rozprávať už iba ich syn Stanislaw. Neobyčajné bolo miesto, v ktorom sa vyše roka ukrývala. Na dvore usadlosti, vedľa stodoly, vykopali veľkú jamu a sem jej, cez malý otvor ako do psej búdy, nosili potravu. Po návrate domov do Československa, po skončení vojny, písala svojim záchrancom, tí jej však neodpovedali.“ Približne takéto znenie mala úvodná verzia príbehu, keď sa o nej dopočul spomínaný redaktor a priblížil ho poslucháčom rádia. Téma zaujala dvoch historikov – Roberta Kuwałka zo Štátneho múzea v Majdanku a Dr. Jána Hlavinku z Historického ústavu SAV, ktorí sa venujú výskumu obdobia holokaustu. Rozhodli sa pátrať po identite zachránenej ženy zo Slovenska a podrobnostiach jej dramatickej histórie. Na začiatku roka 2013 preto pricestovali do Końskovoli za priamym svedkom, aby sa dozvedeli viac. Stanislaw Sadurski, v dobe opisovaných udalostí sedemročný chlapec, začal spomínať na vojnové časy.
„Áno, skrývali sme u nás slovenskú Židovku, vyše dvanásť mesiacov. Bol rok 1943, naši Židia boli už vysídlení, nahnali ich všetkých do vagónov a vyviezli do Sobiboru. A potom osireli tie židovské búdy tvoriace geto, už iba zvyšných tu i tam Nemci zbierali a priviezli sem odkiaľsi ešte Židov zo Slovenska. No a Margita, volala sa Margita Löwyová, bolo to v máji, prišla k nám, lebo nemali v gete z čoho žiť. Nejako sa jej podarilo z geta vyjsť a ponúkla sa do roboty. Bola mladá, mohla mať dvadsaťštyri, možno dvadsaťpäť rokov. Bola sama, nemala nikoho. Nášho otca vtedy nebolo doma, bol v konšpirácii, v odboji. Roboty na hospodárstve bolo dosť, pestovali sme repu, zemiaky, pomoc pri práci prišla vhod, na pole chodila Margita spolu s mamou. Bola pracovitá, šikovná, robota jej išla od ruky, všetko vedela urobiť. Prišla jeden deň, druhý, vždy večer sa vrátila späť do geta, ale po niekoľkých dňoch povedala, nechcem tam viac ísť, je tam špina, všade samé vši. No dobre, tak môžeš u nás zostať, súhlasila mama, mali sme takú malú komôrku na dvore, tam spala. O niekoľko dní Nemci geto v Końskovoli zlikvidovali, kontrolovali so psami dedinu, k nám ale vtedy neprišli, bývali sme na jej kraji, za riekou. Keď otec prišiel nakrátko domov, nebol nadšený – všetci sme totiž vedeli, že Margita je Židovka a ak by ju boli našli, znamenalo by to istú smrť nielen pre ňu, ale aj pre nás. Bolo v dedine vtedy také miesto, kde Nemci strieľali Židov, ktorých pochytali. Mali sme však dobrých susedov. Z druhej strany býval strýko – raz prišiel a spýtal sa, čo ste sa zbláznili, chcete, aby sme dostali všetci guľku do hlavy? A mama na to, tak choď a udaj nás. Iba sklopil oči a odišiel. No a potom otec urobil tú skrýšu pri stodole, vykopal jamu a zamaskoval ju slamou. Dalo sa do nej vojsť iba kolenačky, Ja som Margite nosil jedlo, veľký pozor som musel dávať hlavne cez deň. Večer, keď už bola tma, to bolo jednoduchšie. Najhoršie bolo cez zimu, boli vtedy veľké mrazy, mala síce v jame perinu z husieho peria, ale predsa to muselo byť pre ňu ťažké vydržať tam. Na jar roku 1944, to už bol otec u partizánov, nechcel riskovať a nechať rodinu naďalej v ohrození a povedal im o Margite. Vtedy prišli dvaja partizáni a zobrali ju so sebou, viem, že potom bola nejaký čas v Choszczówe, v Debę a na iných miestach. Až keď prišli Sovieti, v júli 1944, sa opäť u nás zjavila a ešte nejaký čas bola s nami – aj vtedy, keď sme sa pred frontom presunuli do bezpečia k tetke do Markuszowa. Pred koncom vojny vzniklo v Lubline repatriačné centrum a tam odišla na konci januára 1945 aj s jedným mladým poľským Židom, s ktorým sa medzitým zoznámila, a potom šťastne spolu dorazili na Slovensko. Po vojne sme dostali od Margity niekoľko listov. Každý z nich začínal oslovením milovaní rodičia. Naši sa však báli odpovedať, prichádzali ťažké časy, v oboch krajinách sa pomaly zavádzal nový režim, Československo síce ešte nebolo komunistické, vládol tam stále Beneš, rodičia mali napriek tomu obavy, nechceli mať kontakt so zahraničím, štátna bezpečnosť takéto veci sledovala a nechceli si robiť zbytočné problémy.“
Je to zaujímavá história, lebo bolo veľmi zriedkavé, aby Poliaci pomáhali cudzím Židom. Je známych niekoľko prípadov, keď prežili za pomoci domácich slovenskí alebo českí Židia, väčšinou jednotlivci – utečenci z transportov. Ich výhodou bolo, že sa s miestnymi vedeli dohovoriť, kým Židia z iných krajín s tým mali problém.
Návšteva u pána Stanislawa v Końskovoli splnila účel, priniesla nové poznatky, stále však zostávali nezodpovedané viaceré otázky, najmä kedy sa Margita dostala do okupovaného Poľska a geta v Końskovoli a či ju sprevádzal aj niekto ďalší z členov rodiny. Stanislaw Sadurski uviedol, že o prípad Margity sa už skôr zaujímal Zbigniew Nizsinki z varšavskej nadácie Pamäť, ktorá trvá. Preto historici oslovili aj jeho – mal ale tiež iba neúplné údaje. Vedel, že rodiskom Margity boli Bučany a že 27. júla 1939 sa vydala za Aladára Löwyho z Trnavy. Jej rodné priezvisko malo byť podľa neho Varsová. Vraj podala písomné svedectvo v Jad Vašem a má aj sestru, ktorá prežila Auschwitz a tá ešte žije. Následným preverovaním záznamov v databáze Jad Vašem sa podarilo zistiť, že neexistuje svedectvo Margity, ale jej sestry. Podľa zadanej lokality Bučany sa tu našli údaje o Weissovi Ludvigovi Eliezerovi, narodenom v roku 1875 v Trakoviciach, úradníkovi ženatom s Frumou Františkou, ktorí obaja zahynuli v Opoli Lubelskom. Ich dcérou bola Helena Weinwurmová, deportovaná do Auschwitzu z Patrónky v Bratislave. Ďalší záznam – sestrou Heleny bola Margita Löwyová, rodená Weissová. Čiže nie Varsová, ale Weissová. To bola kľúčová informácia.
Potom prišiel na rad archív Štátneho múzea v Majdanku, v ktorom sa obaja historici pustili do ďalšieho pátrania. V ňom natrafili na zoznam slovenských Židov zaradených do transportu zo Serede do Lublina a Nalęczowa s dátumom 21. apríl 1942. Medzi nimi bola aj Margita Löwyová, narodená 17. mája 1915, bydlisko Trnava, Štefánikova 40. Z Nalęczowa umiestňovali Nemci slovenských Židov do geta v Opoli Lubelskom a geta v Końskovoli. Zo záznamov je teda zrejmé, že predtým, sa ako Margita v máji 1943 dostala na hospodárstvo k Sadurským, musela stráviť asi rok v spomínaných getách.
Medzitým Dr. Ján Hlavinka zistil, že sestra Margity – Helena Weinwurmová v tom čase žila naozaj na Slovensku (zomrela v roku 2015) v Holíči a v novembri 2013 sa k nej spolu s redaktorom Kamińskim vybral na návštevu. Pani Helena neskrývala dojatie, keď sa dozvedela, že ich zaujímajú osudy jej sestry a rodiny.
„Vyrastali sme v dedine Bučany v chudobnej židovskej rodine, mala som osem súrodencov, lebo naša mama sa vydala za vdovca, ktorý mal už predtým tri deti. Margita bola najstaršia. Ako deti sme pomáhali rodičom v hospodárstve. Margita mala z nás všetkých najlepšie vzdelanie, učila sa v Trnave, na obchodnej škole. Bola rodičom vďačná, že mohla študovať. Po škole pracovala vo veľkoobchode s potravinami. Bola to dobrá, pracovitá a zodpovedná dievčina. Potom sa vydala, ale kedy, to si už presne nepamätám. Po vydaji už s nami nebývala. Jej prvý manžel Aladár Löwy zomrel počas vojny a deti nemali. Neviem, či ju deportovali aj s mužom. Mňa spolu s o dva roky staršou sestrou vyviezli v transporte 24. marca 1942 do Auschwitzu. Mala som šesť bratov, tí ale všetci zahynuli, my tri sestry sme prežili. Margita bola najskôr spolu s rodičmi a najmladším bratom v gete v Opoli Lubelskom, tam sa, bohužiaľ, končia všetky ich stopy. Až potom sa dostala do Końskowoli. Tu chodila so strážnikom, SS-manom, von z geta na nákupy. Ten jej prezradil, že Nemci sa chystajú všetkých vyviezť do koncentračného tábora, ale keď chce, nech sa zachráni a dovolil jej utiecť. Nevedela som, že ju potom museli ukrývať, myslela som si, že normálne pracovala. Na konci vojny, ešte v Poľsku, stretla mladého muža, šikovného krajčíra. Bol to Moniek Czanowicz. Zblížili sa a neskôr sa stal Margitiným druhým mužom. Vrátili sa spolu na Slovensko, bývali v Trnave a v roku 1946 sa im tu narodil syn Eliezer, ktorý teraz žije v Izraeli. Margitin druhý manžel, poľský Žid, však nemohol zostať na Slovensku, preto sa celá rodina vysťahovala v roku 1949 do Izraela. Som v stálom kontakte s mojou neterou – dcérou Eliezera, ktorá býva v Kanade. No to je neuveriteľné, že sa vám podarilo vypátrať históriu mojej sestry. Je úžasné, že žije potomok tých, ktorí ju zachránili. Syn Margity Eliezer by určite chcel poznať syna záchrancov svojej milovanej matky.“ Vtedy ešte nemohla tušiť, že sa jej prianie onedlho stane skutočnosťou. Za záchranu Margity Löwyovej bol Józefovi a Márii Sadurským v roku 2014 udelený titul spravodliví medzi národmi. Presúvame sa do Lublina, do Kultúrneho centra Brama Grodzka – Divadla NN, kde 26. apríla 2015 pripravilo pri tejto príležitosti Veľvyslanectvo Izraela v Poľsku slávnostnú ceremóniu. Medailu a čestný diplom spravodlivých medzi národmi prevzal od izraelskej veľvyslankyne Anny Azari a syna zachránenej Eliezera Czanowicza syn záchrancov Stanislaw Sadurski. Eliezer Czanowicz vo svojom príhovore povedal: „Všetko čo mama prežila v Poľsku, zostalo v hustej hmle, v hmle, ktorá nikdy nezmizla. Ja som sa narodil v roku 1946 v Československu, v roku 1949 rodičia emigrovali do Izraela, do kibucu Mishmarot, kde otec pracoval ako krajčír a mama ako kuchárka. Po pol roku sa rodičia dozvedeli, že brat môjho otca sa tiež nachádza v Izraeli, v meste Cvac. Opustili sme kibuc a presťahovali sme sa tam. Mama tu potom pracovala ako učiteľka v škôlke, otec najskôr budoval nové cesty, neskôr bol archivárom. Dnes som starým otcom desiatich vnukov. Moja mama mala to šťastie zažiť piatich z nich, zomrela v roku 1994. Nikdy sme sa nedozvedeli, čo prežila v Poľsku a ako sa vrátila do Československa. Žiadne slová nevedia vyjadriť, čo cítime v našich srdciach k rodine Sadurskej. Zachránili nielen našu matku, ale aj tri ďalšie pokolenia našej rodiny. Stali ste sa časťou nášho života a za to vám ďakujeme.“
Na stretnutí Stanislaw Sadurski odovzdal Eliezerovi darček – detské dievčenské vyšívané šaty, ktoré vyhotovila Margita. „Keď bola Margita u nás, mama ju naučila vyšívať a vtedy urobila mojej sestre šaty, ktoré neskôr naša mama dala dcére svojej sesternice a zachovali sa až do dnešných dní.“
O deň neskôr Eliezer Czanowicz so svojou manželkou Sarou prišiel do Końskowoli, kde si prezreli usadlosť rodiny Sadurských so starým domom a autentické miesta, kde sa ukrývala Margita.
Tu sa náš príbeh končí. Nie je úplný, možno sa ešte niekde objavia ďalšie informácie, ktoré doplnia chýbajúce časti mozaiky. Hlavnou hrdinkou bola rodáčka z Bučian Margita Löwyová. Dvadsiate storočie ju vtiahlo proti jej vôli celou silou do šialeného víru dejinných udalostí. Veľké dejiny dokážu čertovsky ovplyvniť životy obyčajných ľudí, ktorí potom musia v sebe nájsť nevídanú silu a vzoprieť sa nepriazni osudu. Margita Löwyová-Czanowiczová to dokázala.
Spracoval Radovan Kollár podľa rozhlasovej relácie Margita autora Mariusza Kamińskeho (Poľské rádio Lublin 28.7.2015) a poľskej tlače (Dziennik Wschodni 2.5.2015, Kurier Lubielski 27.4.2015).
