Spomienka na Augustína Kuboviča

Obec Bučany môže ísť príkladom, ako si pripomínať a uctiť svojich významných rodákov. Jednou z osobností, na ktoré si v obci s cťou spomínajú a starajú sa o jeho pamiatku, patrí aj stíhací pilot Augustín Kubovič. Jeho krátky a predčasne ukončený život je príkladom tragiky a zložitosti doby. Od malička mal sen – stať sa letcom. Podarilo sa mu ho dosiahnuť, avšak tento splnený sen sa mu zároveň stal aj osudným. Podobne ako aj iným ďalším, mal smolu v tom, že sa stal pilotom krátko pred vypuknutím najväčšieho svetového konfliktu v dejinách – 2. svetovej vojny. Ako slovenský vojak – pilot si prešiel peripetiami oných búrlivých rokov, na pozadí udalostí, za ktoré nemohol. To mu však nebránilo vziať zodpovednosť za svoje činy v kritických časoch dejinných križovatiek.

Kto bol teda Augustín Kubovič? Narodil sa 19. septembra 1920 v Bučanoch, v roľníckej rodine Františka Kuboviča a Agnesy, rod. Bachratej, ako ich siedme dieťa. Po ukončení ľudovej školy v Bučanoch, študoval na meštianskej škole v Trnave. Popri tom si však musel plniť aj povinnosti doma a pomáhať rodičom a súrodencom na práci na gazdovstve. Jeho túžby však smerovali vyššie. Doslova. 30. roky 20. storočia boli obdobím rozvoja letectva. Nielen civilného, ale najmä vojenského. Československá armáda sa snažila vybudovať silné letectvo na obranu pred blížiacou sa nemeckou hrozbou. V duchu hesla „Vzduch je naše more“ oslovovala mladých zdravých mládencov, aby posilnili jej rady a stali sa elitou armády – vojenskými letcami. Touto túžbou zahorel aj mladý Gusto Kubovič. Príležitosť sa mu naskytla počas futbalového zápasu bučianskeho klubu s pilotmi piešťanskej letky. Futbalovými zápasmi v Piešťanoch a v širokom okolí si piešťanskí piloti udržiavali dobrú kondíciu, a zároveň propagovali vojenské letectvo u mladých chlapcov. Mrštný brankár ŠK Bučany, Gusto Kubovič, zaujal piešťanských pilotov svojou pohotovosťou a bleskovými reflexami. Stačilo prehodenie pár viet v priateľskom rozhovore a Gusto bol pevne rozhodnutý – stane sa vojenským pilotom, stoj čo stoj. Rodičia boli najprv ostro proti. Nečudo, lebo radšej by mali silného pomocníka na gazdovstve, ako ho pustiť do armády. Gusto bol však neoblomný a ešte s pár kamarátmi sa vybral k leteckému pluku gen. M. R. Štefánika do Piešťan vybaviť si prihlášku k letcom. Skúškami prešiel, a keď rodičia videli, že s Gustom nijako nepohnú a letectvu úplne prepadol, podpísali mu reverz, lebo ešte nemal 18 rokov.

Prvé letecké začiatky zažíval na jar a v lete roku 1938 v piešťanskom aeroklube, ktorý v rámci akcie „1 000 nových pilotov republike“ pripravoval budúcich pilotov na vstup do vojenského letectva. V priebehu kurzu sa dobrovoľne prihlásil do armády a po jeho úspešnom ukončení bol zaradený k leteckému pluku v Piešťanoch, k cvičnej letke. Počas jeho výcviku však prišlo k zániku Československa a k vzniku samostatného Slovenského štátu. Za rok sa z neho stal stíhací pilot a k 1. 12. 1939 bol menovaný za stíhacieho pilota slovenskej armády pri stíhacej letke 12. Postupne bol povyšovaný a v októbri 1940 bol prijatý do zboru poddôstojníkov z povolania. Určitú dobu strávil ako stíhací pilot letky 12 aj na letisku v Spišskej Novej Vsi. Po vypuknutí vojny so Sovietskym zväzom v júni 1941 musel odisť do poľa na východný front ako príslušník letky 12. Tu začína jeho bohatá bojová činnosť, kedy bol vedno až 3 krát bojovo nasadený na východnom fronte. Preslávil sa už pri prvom nasadení na fronte, kedy za veľmi dramatických okolností pomohol zachrániť bojového druha pred sovietskym zajatím. Dňa 30. júla 1941, za asistencie pilota Jozefa Drličku, sa podieľal na záchrane kamaráta pilota Martina Danihela, ktorý musel kvôli prestrelenému motoru núdzovo pristáť za líniou frontu. Obaja kamaráti pristáli vedľa zostreleného Danihela a rýchlo sa rozhodli, že pilota zachránia v Drličkovom stroji. Na rozdiel od útleho Drličku, bol Gusto silnejšej postavy a pravdepodobne by sa spolu do kabíny lietadla nezmestili. Gusto Kubovič teda vzlietol a guľometnou paľbou kryl svojich druhov pred dobiedzajúcimi sovietskymi pešiakmi, ktorí chceli stíhacieho pilota zajať. Jožo Drlička spolu s Martinom Danihelom spoločnými silami vytrhli plech za sedadlom, aby sa M. Danihel do lietadla vôbec zmestil. Drličkovi sa podarilo v nebezpečnej situácii pod nepriateľskou paľbou vzlietnuť a pod ochranou Gusta Kuboviča dopraviť M. Danihela do bezpečia na materskú základňu. Takýto riskantný záchranný manéver bol možný aj vďaka tomu, že vtedy ešte slovenskí piloti lietali na predvojnových dvojplošníkoch československej výroby Avia B-534, ktoré boli síce pomalé, ale veľmi obratné. Za tento hrdinský čin dostal A. Kubovič ešte v poli 8. septembra 1941 vyznamenanie „Za hrdinstvo 3. stupňa“ a „Železný kríž II. triedy“. Domov na Slovensko sa z frontu vrátil až 18. októbra 1941.

Po druhýkrát odišiel Gusto Kubovič na východný front 30. júna 1942, tentoraz s letkou 11, k Zaisťovacej divízii. Po návrate z frontu bol 14. októbra 1942 zaradený do kurzu nočného lietania, ktorý absolvoval a stal sa nočným stíhačom – letcom. Slovenskí stíhači stále ešte lietali na predvojnových a už zastaraných lietadlách Avia B-534. V apríli roku 1943 bol vybraný do skupiny najschopnejších pilotov a zaradený na preškolenie a výcvik na moderné nemecké stíhacie lietadlá Messerschmitt Bf 109. V novembri 1943 bol povýšený do hodnosti rotníka. Počas tretieho frontového nasadenia, tentoraz už s modernými lietadlami Bf 109G v rámci 2. garnitúry letky 13, dosiahol jedno vzdušné víťazstvo. A to nie hocijaké. Podarilo sa mu 8. augusta 1943 zostreliť obávané lietadlo americkej výroby Bell P-39 Airacobra v sovietskych službách. Zostrelom slávneho lietadla mohol začať slávnu kariéru stíhacieho letca.

Medzi vojakmi a bojovými druhmi bol veľmi obľúbený, najmä pre svoju bezprostrednú a veselú povahu. Prezývali ho „Tlstý Hardy“ alebo aj „Muchty“. Nerozlučnú dvojicu tvoril najmä s pilotom Štefanom Jamborom, prezývaným „Pišta“, resp. „Kovboj“. Podľa spomienok, keď boli títo dvaja piloti spolu, bolo o skutočnú zábavu u letky postarané. Iróniou osudu sa ani jeden z nich nedožil konca vojny. Do nádejnej kariéry však zasiahla u Gusta Kuboviča vážna choroba a na jej následky sa liečil aj vo Francúzsku. Domov sa vrátil 12. decembra 1943 a od 31. januára 1944 bol zaradený do Vajnor k Pohotovostnej letke, ktorá mala chrániť Slovensko pred nepriateľským, t.j. americkým bombardovaním. Od letky bol však kvôli chorobe premiestnený a od 15. mája 1944 prevelený k spojárom do Žiliny.

Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, cítil povinnosť postaviť sa nemeckým okupantom so zbraňou v ruke na obranu vlasti. Podobne, ako urobila drvivá väčšina pilotov a vojakov Slovenskej armády. Pre nedostatok pilotov bol opäť povolaný medzi výkonných bojových letcov a stal sa príslušníkom povstaleckej Kombinovanej letky. Po potlačení SNP odletel dňa 25. októbra 1944 v skupine lietadiel 1. česko-slovenského stíhacieho pluku na sovietske územie. Počas letu nad frontovou líniou bolo jeho lietadlo Bf 109G zasiahnuté dodnes presne nezistenou protilietadlovou paľbou. Následkom toho horiace lietadlo tvrdo dosadlo aj s pilotom pri lese nad dedinou Štefanovce na východnom Slovensku. Nešťastný pilot, rotník Augustín Kubovič uhorel v troskách lietadla. Jeho pozostatky boli pochované v obci Štefanovce 28. októbra 1944. V marci 1946 boli jeho pozostatky prevezené do rodných Bučian, kde boli pietne a slávnostne pochované. Pamiatku pilota, ktorý kvôli obrane Slovenska položil svoj život, pripomína pamätník v obci Štefanovce, kde zahynul, ako aj pekne udržiavaný hrob v rodnej obci.

Autor: Andrej Bolerázsky, Balneologické múzeum Imricha Wintera v Piešťanoch

Fotografie: Balneologické múzeum Imricha Wintera v Piešťanoch

zobraziť všetky témy