Oslobodenie Bučian

Pri príležitosti 75. výročia konca 2. svetovej vojny sme sa pozornejšie zamerali na termín oslobodenia Bučian. Ukázalo sa totiž, že v literatúre sa uvádzali v minulosti dva rôzne, aj keď za sebou idúce dni – 1. a 2. apríla 1945. Túto situáciu zrejme v minulosti spôsobil nepresný údaj zapísaný v bučianskej kronike, kde kronikár zaznamenal, že „prví ruskí vojaci prišli do Bučian 1. apríla 1945 na Veľkonočný pondelok.“ Informácia je každopádne nepresná, lebo v roku 1945 bola 1. apríla Veľkonočná nedeľa a Veľkonočný pondelok pripadol logicky na 2. apríla. V publikácii Bučany a Bučančania Štefan a Ľubomír Vidličkoví uvádzajú ako termín oslobodenia našej obce 2. apríla 1945. Keďže všetky okolité obce, vrátane miest Trnava a Hlohovec, boli oslobodené 1. apríla 1945, požiadali sme o stanovisko PhDr. Jozefa Hrdličku, historika Vlastivedného múzea v Hlohovci, ktorý nám poslal toto vyjadrenie: „Pátral som po termíne oslobodenia obce Bučany. Tak ako som avizoval, rôzne literatúry uvádzajú termín rôzne. Dopátral som sa nakoniec k vierohodnej publikácií Protifašistický odboj v okrese Trnava z pera Ľudovíta Žvacha a Ľudovíta Packu (vydal Obzor v roku 1979). V tejto knihe je na strane 209 uvedený aj zoznam obcí okresu Trnava s dátumami oslobodenia. Pri obci Bučany je uvedený termín 2. apríla 1945 o 9.00 h. V tej istej publikácií je zároveň uvedený aj tento text: „Dňa 1. apríla 1945 dostal 2. ukrajinský front spresnené úlohy od hlavného sovietskeho velenia: viesť útok hlavných síl severne od Dunaja na Malacky, Hodonín a Brno. Dobytie Bratislavy naplánoval maršal Malinovskij obchvatom zo severozápadu. Oslobodenie územia okresu Trnava stalo sa už súčasťou týchto akcií. V noci z 31. marca na 1. apríla (bola to noc z Bielej soboty na Veľkonočnú nedeľu) od juhu a juhovýchodu vstupovali na územie terajšieho okresu Trnava vojská generála Plijeva, 4. a 6. gardového jazdeckého zboru a niektoré jednotky 7. gardovej armády. Dňa 1. apríla 1945 boli už oslobodené obce okresu Trnava v čiare Dolné Orešany, Košolná, Suchá nad Parnou, Zvončín, Trnava, Bučany Trakovice, Leopoldov, Koplotovce, Sokolovce.“ V závere by som zhrnul, že obec Bučany bola oficiálne – de facto oslobodená 1. apríla 1945. Bolo by nelogické, aby okolité obce boli oslobodené 1. apríla a Bučany až 2. apríla 1945.“

Oslovili sme aj pamätníka týchto udalostí, pána Milana Belokostolského (1934) z Bučian, ktorý si na vojnové obdobie a výnimočnú Veľkú noc, ktorá priniesla (nielen) Bučanom v roku 1945 mier, spomína v máji roku 2020 takto:
„Vojnové obdobie som zažíval v prvej triede ešte v starej škole pri kostole. Druhý ročník som už užíval v novej škole. O vojne sa už počas druhého ročníka hovorilo aj doma. Rodičom pribudla povinnosť obúvania a šatenia. V obchodoch nebol dostatok tovaru, napr. obuvi. Otec nám doniesol z Trnavy dreváky, ktoré na naše nožičky boli neforemné a pri chôdzi nám klepkali ako na Veľkú noc rapkáče. V škole sme už v druhom ročníku zažili prípravy na príchod vojny. Tým, že sme museli pod dozorom triednych učiteľov nastupovať na ulici do štvorradov, aby sme sa v prípade napadnutia a leteckých náletov mohli schovať v úkrytoch. Ja som sa jedoval, lebo som bol na konci, pretože som bol malý a chcel som byť vzorný, ale na konci radu sa mi to nezdalo práve dôstojné… Čas ubiehal a my sme sa hrávali naše detské hry.
Teraz by som chcel pripomenúť chvíle, keď sme sa pozerali na nebo a objavili sa americké bombardéry chránené rýchlymi útočiacimi lietadlami. Susedia od vedľa, ktorí sa vrátili z Francie, kde boli na robotách, si priniesli odtiaľ rádio, ktoré bolo pre nás zdrojom informácií. Pred príletom lietadiel nad Slovensko, hlásil rozhlas, že lietadlá sa blížia cez Maďarsko na Slovensko. Vyhlasovali to v slovenčine i v nemčine. My sme sa dívali ako prelietavajú nad nami v trojiciach nad sebou. No naša obec nezažila, našťastie, bombardovanie. Nemecké lietadlá sa začali objavovať až v roku 1943 a 1944.
Do Bučian prišli vojaci nemeckej armády dávno pred príchodom frontu, dotiahli s veľkými dopravnými automobilmi a s vojnovým materiálom. Na pozemku pred hostincom majiteľky Gedele v tom čase umiestnili sudy s pohonnými látkami. Vojaci boli ubytovaní v novej škole a vyučovanie bolo zrušené. Mali sme voľno. Čas voľnosti sme si zabezpečovali rôznymi spôsobmi. Vojsko si nás nevšímalo a ani rodičia nás neučili nenávisti. My sme sa starali o naše hračky.
V roku 1945 sme tiež čakali na Veľkú noc. Vybrali sme sa ako po iné roky do chotára – na „Pažite“ a lúky, kde rástli vŕby a hľadali sme prúty na šibáky. Keď sme si prútiky priniesli, rodičia nás učili ich pliesť, vypracovávať obkrútky… Príprava na Veľkú noc sa dotýkala celej obce. Jarné práce boli urobené. Na Zelený štvrtok gazdinky pripravovali vybrané dobroty, pretože sme počas pôstu dodržiavali zaužívané spôsoby výživy. Pretože sme už každú chvíľu očakávali príchod frontu, chystali sme sa aj na horšie chvíle. Občania si budovali bunkre, skrývali si potraviny i šatstvo v pivniciach a krytoch.
Vonku sa objavili vojaci nemeckej armády, ale mali naponáhlo, pretože front sa približoval z južnej strany od Maďarska a spodkom do Bratislavy. Teda v noci zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok nastalo utekanie vojenskej techniky. Avšak vojsko sovietskej armády prešlo im cez rozum, a odspodu od Maďarska uzatváralo okruh. V nemeckej armáde pravdepodobne nastal chaos a museli utekať, a tak, vďaka Bohu, vojna nás obišla. Išli smerom na Trnavu. Na Veľký piatok sme sa navečer ukryli v pivnici, kde sme mali pripravené lehátka zo slamy, ale aj potraviny a vodu. Na Bielu sobotu sme sa tiež skrývali v pivnici. Vieme len toľko, čo mám rodičia rozprávali, čo sa dialo vonku. Od východu nalietali „ruské raty“, leteli nízko nad zemou, nad Trnavou boli vo vzduchu umiestnené svetlice a osvecovali Trnavu. Týchto náletov sa nemecké vojsko obávalo, pretože lietali veľmi rýchlo a nepozorovane. V nedeľu ráno sme čakali príchod frontového vojska. Asi o 9.00 h som bol už na ulici pred sochou Sedembolestnej Panny Márie a od južnej strany prichádzali dvaja ruskí vojaci, topánky a nohavice mali mokré, pretože asi cez Dudváh alebo aj cez Váh išli cez vodu. Most cez Váh vo vtedajšom Beresegu vyhodili podmínovaním do vzduchu. Moja babka mi dali košík s koláčmi a pagáčiky, ktoré však vojaci odmietli prijať. Bol som šokovaný, prečo jedlo neprijali, no babka ma poučila, že mali pravdu, lebo ľudia sú aj zlí a môžu mať aj zlé záujmy.
Do Bučian až o niekoľko dní potom prišli vojská zmiešané. Vojaci rumunskej armády boli ubytovaní po domoch. Po odchodoch vojska boli zistené v domoch vši a blchy. Ľudia im pripravil lehátka zo slamy a raži vymlátenej cepmi. Takže po odchode vojakov boli len jednoducho spálené v ohni.Ruská armáda potom prišla iba na krátky čas. Pamätám si, že boli rozmiestnení po celej obci, ale dlho sa nezdržali. Mali so sebou poľné kuchyne. Varili na dvore hostinca Gedelky. Bolo to v našom susedstve a my deti sme sa pozerali ako zabíjali kurčatá a varili obed, ktorý sa ušiel aj deťom z našej ulice.
Vojaci, ktorí boli v obci, žili svojim vojenským životom. My sme sa dozvedali už len z dobrých výsledkov a prípravy života u nás na dedine. Život pokračoval ďalej a čakali sme na lepšie časy. Toľkoto som opísal moje spomienky v tomto dodatku v roku 2020, v mesiaci máj.“

Na vojnu si pán Belokostolský zaspomínal aj na jeseň v roku 2017, keď Kultúrno-spoločenské centrum Bučany pripravovalo výstavu Aj taká bola naša škola…, v ktorej sme si pripomínali výročie výstavby novej školy, ktorá sa viaže práve na vojnové roky:
„Z toho obdobia Veľkonočných sviatkov si spomínam na to, keď prechádzal front cez našu obec. Nemecké vojsko opúšťalo našu obec, a to nie cez dedinu, ale po ceste za Starú Blavu k tehlovému mostu a odtiaľ na Trnavu. Ruské raty (lietadlá) vo večerných hodinách ich posúrili k rýchlemu odchodu. Ruské vojsko robilo obchvat, a tak neprišlo k frontovému stretu. Ruskí vojaci prišli do dediny mokrí, pretože vodné prekážky prekonávali cez rieku Váh a náš Dudváh. Prvých vojakov sme chceli uvítať, no nič nechceli, len rýchle prečesávali obec. Druhý voj už bol prívetivejší a boli takí, že koláče, buchty sa im páčili. Po prechode frontu prišlo vojsko a ubytovalo sa napr. v susedovom hostinci. Boli tam kuchári s poľnými kotlami a varili. My deti sme obškuľovali cez otvorenú bránu, ako zabíjali kurčatá a varili obed. Ušlo sa aj nám trošku ryže, kuracie stehienko. To netrvalo ani týždeň. Potom prišiel druhý voj. To k nám prišli rumunskí vojaci. Bohužiaľ, zanechali nám všivavé pozostatky. Môj otec a ešte štyri vozy viezli týchto vojakov až do Veľkých Pavlovíc na Moravu. Tam ich vyložili a po poľných cestách ponáhľali sa domov s obavou, aby ich neposlali ešte ďalej. Po príchode sme ich očakávali, a hneď sa museli vonku prezliecť.
Neskoršie však prišli ruskí piloti. Pri hospodárskom objekte „ILONA“ bolo poľné letisko. U nás bolo ubytovaných šesť pilotov. Boli veľmi slušní, mali šarže kapitáni i poručíci, čiže vzdelaní ľudia. Moja mať sa o nich starala, keď sme v rodine čakali ďalšieho potomka.“

Spracovala: Mgr. Dagmar Nováková

Ilustračná fotografia: archív Vlastivedného múzea v Hlohovci
Fotografie v galérii: archív Kultúrno-spoločenského centra Bučany a rodiny Klostermannovej (ruský vojak)

zdielať článok:

zobraziť všetky témy