Moje Bučany

Miesto a čas. Dva údaje, ktoré pre každého človeka znamenajú cestu, po ktorej kráča od narodenia až po smrť. Nevyhne sa jej nikto. Pre niekoho je kľukatá, zaprášená, plná prekážok. Inému poskytuje vydláždený chodník alebo asfaltovú diaľnicu. Tá moja vždy voňala po chlebe, ktorý mi babka natrela chutnou husacou masťou, alebo po vôni vlasov mojej lásky. Mal som to šťastie, že tých zapáchajúcich úsekov bolo podstatne menej, aj keď nemôžem tvrdiť, že som ponad moju cestu preletel len tak, s ľahkosťou. Sprevádzali ma slzy, úsmevy, údiv, smútok. Všetko, čo mi niekto nado mnou naložil do batôžka osudu. Mal som v ňom aj Bučany.

Odvtedy, kedy som poslednýkrát behal ako malý škrečok po babkinom dvore, pretieklo dolu Dudváhom veľa vody. Napriek tomu mi nespláchla pár spomienok na moje bučianské detstvo. Podobne, ako spomienku na môjho otca, ktorý sa v Bučanoch narodil, chodil do školy a miestneho kostola, mal svoju prvú lásku a kam sa po celý život rád vracal.

Prvé, čo mi utkvelo v spomienkach, je na počudovanie hnojisko. Dnes je to len archívny údaj v živote na dedine. Hnojiská zmizli, ale spomienka na zápach a akési hranice medzi domom a humnom zostala. Moje zážitky sa viažu zväčša na leto, kedy ma rodičia, presnejšie môj strýko, my sme hovorili strýco, Rudo, doviezli tatraplánom z Bratislavy do Bučian. Odovzdali ma do rúk babky Terézie a tety Amálii. Dedko Anton mi utkvel v pamäti len na smrteľnej posteli. Bola to vtedy pre mňa záhada, keď sa babka s plačom vyrútila z prednej izby, kde chorľavejúci dedko ležal a oznámila, že si ho vzal Pán Boh. Vtedy som netušil, čo to znamená a ani kam si ho vzal. Jednoducho umrel ešte v čase môjho najútlejšieho detstva.

Moja babka bola rodinným generálom. Už skoro ráno s prvými lúčmi slnka sa zvŕtala pri šporáku a uvarila mi voňavé kakao. Miloval som tú atmosféru kuchyne, kde som spal v posteli spolu s tetou Amáliou. Doprial by som vám zobudiť sa ráno s vôňou kakaa premiešanou s teplým vzduchom rozpáleného dreva v sporáku. Tento rituál sa opakoval každý deň. Po dúšku teplého nápoja som sa rýchlo obliekol do mojich montérok, teda do teplákov, v ktorých som každoročne strávil leto u babky v Bučanoch.

Prvé, čo som podnikol, bol presun popri hnojisku do humna. Neviem, čo humno presne znamená, ale pre mňa to bola akási stodola, v ktorej sa nachádzala aj maštaľ s kozami, kurín so sliepkami a akési búdky s husami. Po celý deň sa navzájom ohovárali a plietli do cesty ako babky na trhu. Miloval som orchester zostavený z kotkodákania, kvákania, mečania a havkania. Skoro som zabudol na psa, ktorý od závisti, že nie je voľný ako babkina hydina, zúrivo brechal priviazaný reťazou o búdu. Jeho meno si nepamätám, len farbu. Vlastne ani tú si nepamätám, pretože to bola akási bučianska psia zmes šedých odtieňov.

Za stodolou sa otváral pre mňa ďalší svet. Záhrada, ktorá bola lemovaná potokom. Neviem, či sa volal poeticky Blava, názov odvodený od môjho rodného mesta Bratislava. Nechám to radšej na domácich pamätníkov. Jedným z nich je určite, alebo bol, Jojo. To meno mi tiež utkvelo v mysli. Chodil som za ním cez cestu, kde bývala jeho rodina. Dnes by som ho určite nespoznal. Možno on by si spomenul na chlapca od Belákových, ktorý jedného dňa prišiel za ním s plnými vreckami malých „spiacich“ kurčiat. Bola to taká malá horror story. Už vtedy som vedel, že vtáky majú krídla a lietajú. U babky pod strechou hniezdili holuby a hrdličky a tak som vedel, že stačilo rozprestrieť krídla a letieť. Chcel som to aj od kuriatok. Tie sa však nijako nemali k lietaniu. Rozhodol som sa, že ich to naučím. Zobral som ich do košíka a začal vyhadzovať do vzduchu s výkrikom: Leť si, kuriatko, leť!“ Neletelo. Naopak chúďatká z výšky, kde sa mojou rukou ocitli, padali na zem ako hrušky. Skončilo to katastrofálne. Po návšteve Joja, ktorého som sa spýtal, či nevie, prečo kuriatka nelietajú a akosi po rozcvičke zaspali, som sa rozhodol uložiť ich do košíka na popoludňajšiu siestu. Keď ich objavila babka, s krikom sa vyrútila na dvor a s hnevom mi oznámila, že kuriatka zaspali naveky. Pamätné bolo jej horekovanie: „Kriste Pane, Svatý Jóózef, Panenka Mária!“ Nuž ako krotiteľ hydiny som sa neosvedčil. Svoju pozornosť som presmeroval na husi. Pravidelne spolu s Rudom, mojim bratrancom, som absolvoval výjazd, alebo skôr pochod, s kŕdľom husí na miestne ihrisko. Húsky sa tam popásavali a namiesto kosačky pripravovali trávnik na miestny futbalový zápas. Neboli sme jediní. Z dediny sa tam nás, deciek, zišlo s husami viac.

Ďalšia spomienka sa viaže na Dudváh. Riečku, ktorá pretínala Bučany cez blízke polia. Chodila tam v lete celá bučianska mládež. Nemali sme plavky, len trenírky. Takže sa neraz stalo, že ich voda stiahla zo zadku a mladý plavec sa ocitol na brehu holý. Pretekali sme sa najmä pri skokoch do vody. S tým sa mi viaže opäť malá tragédia, človek si zapamätá najmä šokujúce zážitky, keď sa jeden zo starších chlapcov odhodlal skočiť z mosta, ktorý trčal nad vodou. Ako frajer si to namieril priamo hlavičkou do vody, ktorá nebola práve najhlbšia. Tak sa stalo, že sa vynoril s poriadnou krvácajúcou ranou na hlave a s krikom sa rozbehol domov. V Dudváhu boli korýtka s ostrými hranami, a tie neraz spôsobili poranenie nôh. Tentoraz si to odniesla hlava.

Najväčším zážitkom boli hody a v prvom rade kolotoče. Na svätú Margitu do Bučian prihrmeli kolotoče, strelnice a stánky so sladkosťami. Babky piekli husi a kačice, pripravovala sa miestna tancovačka a dedina začala vibrovať pozitívnou energiou. Najprv sa išlo do kostola. Napriek tomu, že v Bratislave boli pre mňa návštevy kostola len atrakciou, v Bučanoch som zažil naozajstný sviatok Ducha svätého. Priznám sa, miloval som tú atmosféru zapálených sviečok a kahancov, zmiešanú s vôňou kadidla. Dokonca aj kázeň miestneho farára som počúval so zatajeným dychom, akoby to bol príbeh z verneovky alebo Vinnetoua. Popoludnie patrilo atrakciám. Odvážil som sa aj na veľký kolotoč, na ktorom boli na reťaziach navešané sedadlá a človek letel vzduchom ako orol tatranský. Aj tu si pamätám krátky príbeh o stratenom kolotočárovi, aspoň tak sa mu hovorievalo, ktorého dedinčania nemohli nájsť. Nehľadali ho preto, lebo sa chceli pokolotočovať, ale práve naopak. Pán kolotočár, asi pre akútnu nevoľnosť, nechal nasadnúť ďalšiu várku dedinčanov, naštartoval krútiace sa koleso a zmizol. Po pár minútach sa začínali zo vzduchu ozývať výkriky, aby to už zastavil a vymenil osádky. Nič. Kolotočára nikde. Koleso sa krútilo ďalej. Takto to trvalo nekonečne dlho, až výkriky vystriedal rev grcajúcich dedinčanov s nárekom, aby niekto zastavil tento čertov vynález. Nakoniec kolotočára našli v miestnej krčme, kde si dával už desiaty štamperlík. Aká to musela byť pre všetkých úľava, keď sa kolotoč zastavil a zo sedadiel vypadávali trosky nešťastných pasažierov. Boli to pamätné hody. Svätá Margita sa určite niekoľkokrát otočila v hrobe.

Leto pominulo a jedného dňa pred babkiným domom pristal tatraplán so strýcom Rudom. Prišli po mňa. Prvé, čo bolo, babka nažalovala na mňa všetko, čo som vyviedol a zabožila sa, že už ma viackrát v Bučanoch nechce vidieť. Jej slová však platili len po ďalšie leto, kedy sa už nevedela dočkať dňa, kedy sa u nej objaví jej vnúčik a každé ráno ho bude zobúdzať s horúcim kakaom a novými kurčiatkami na dvore. Také bola moje detstvo v Bučanoch.

Ľubo Belák
15.10.2020

zobraziť všetky témy