Čriepky zo života vojakov z Veľkej vojny

Život často nasmeruje kroky ľudí smerom, ktorý nikdy nepredpokladali. Každopádne Veľká vojna (1914-1918) zasiahla do života miliónov ľudí a neobišla ani Bučany. Desiatky mužov odišli na fronty toho masívneho vojnového konfliktu, mnohí sa nikdy nevrátili a príbehy ich neželanej vojenskej kariéry už pravdepodobne nikdy nespoznáme. Sme však veľmi radi, že sa nám v roku 2018, pri príležitosti 100. výročia od ukončenia 1. svetovej vojny a prípravy výstavy Bučany a veľká vojna, podarilo zdokumentovať viac ako tri desiatky fotografií vojakov a pri niektorých zachytiť aj časť autentických spomienok, ktoré sa v rodinách rozprávajú do dnešných čias. Ponúkame Vám ich v tomto zhrňujúcom príspevku, ktorého ambíciou nie je overovanie faktov, ale esencia autentických dojmov tých, ktorí hrôzy vojny prežili na vlastnej koži.

František BORIS (1895-1972)
V čase, keď bol František povolaný na vojnu (1914), jeho mama už nežila, a tak ho babka Katarína Kurincová, rod. Frolkovičová, v presvedčení, že sa z vojny nevráti, zobrala k fotografovi do Trnavy, aby ich všetkých zvečnil – ju, Františka, jeho brata Petra i sestru Máriu. Babka Katarína zomrela krátko po vojne na španielsku chrípku, no vďaka nej sa v rodine zrealizovala takáto krásna fotografia.
František Boris bol odvelený na ruský front, kde bojoval spolu so Štefanom Petrovičom, svojim kamarátom z Bučian. Začas boli spolu, potom sa ich cesty rozišli. V Rusku padol do zajatia, kde potom ako zajatec pracoval na stavbe železníc. Posúvali sa po krajine, mali obytný vozeň, kde prespávalo asi 25 mužov. Vo vozni mali aj piecku, na ktorej si varili a kúrili. Najmenej tri roky takto fungoval. Zajatci mali slabý proviant, ale vždy ich veliteľ po dvoch pustil do dedín, ktoré neboli ďaleko od miesta, kde sa práve nachádzali, aby pýtali od domácich jedlo. Spomínal, že aj keď sami domáci trpeli nedostatkom, vždy sa ochotne podelili – aj keď len s dvoma zemiakmi. Ak spomenuli, že sú Slováci, domáci ich nazývali bratmi, zle im nikdy nerobili. Ak sa František predstavil ako Boris, aj pri tejto príležitosti mu často hovorili: Ty naš brat! (Keď potom počas 2. svetovej vojny boli ruskí vojaci v Bučanoch, považoval si za povinnosť poskytnúť im pomoc v podobe jedla a ubytovania.)
Po vypuknutí revolúcie (1917) sa nachádzal v Moskve a čoskoro utiekol z Ruska spolu so svojim kamarátom z Kostolného pri Trenčíne. Putovali rôzne: pešo, vlakom, nákladnými autami, ako sa práve podarilo, lebo ich ohrozovali Biele légie. Cestou domov sa venovali príležitostným prácam u sedliakov – pracovali za stravu, nocľah, občas za peniaze, ktoré im slúžili na ďalšiu cestu. Domov sa vrátil ešte pred skončením vojny – v júni 1918. Do Leopoldova prišiel vlakom, odtiaľ šiel pešo popri železnici domov. Prišiel okolo polnoci, nechcel vyrušiť rodinu z nočného spánku, keďže skoro ráno ich čakala robota, tak si ľahol spať do stodoly. V stodole ho ráno našiel otec, ktorý ho najprv nespoznal.
(Z rozprávania Cecílie Krivošíkovej, rod. Borisovej, najmladšej dcéry Františka Borisa)

František FANČOVIČ (1875-1960)
František si z vojny priniesol zranenie. Na pravej ruke mal prestrelené dva prsty – malíček a prstenník, ktoré nevedel vyrovnať, tieto prsty mal stále skrčené.
(Z rozprávania Márie Borisovej, rod. Fančovičovej, vnučky Františka Fančoviča)

František KOŠŤÁL (1892-1976)
František Košťál bojoval v 1. svetovej vojne, počas bojov na rieke Piave bol ťažko ranený – nohu mu zasiahol a rozdrvil šrapner z kanóna. Mal však šťastie na dobrého chirurga, ktorý mu rozdrvenú nohu zachránil. Ona sama si pamätá dedkovu do čierna zafarbenú nohu, ktorú si vyhrieval na slnku.
Spomínal návrat z frontu, kedy ho na voze viezli domov cez Rakúsko a cesta im trvala vyše jedného mesiaca. Putovali od lazaretu k lazaretu, kde vymenili kone a putovali ďalej. V lazarete dostali peniaze a jedna bankovka sa do dnešných čias v rodine zachovala. Dodnes opatrujú aj vojenskú fľašu tohto vojaka. Dlho mali doma aj uniformu i sošku Panny Márie, ku ktorej sa na fronte František Košťál modlil. Dedko mal z vojny aj flintu s bodákom, no zakopal ju na neznámom mieste v Jágri, keďže to bola skutočná zbraň a obával sa, aby sa nestalo niečo zlé.
Na vojnu všeobecne nerád spomínal. Keď sa ich deti vypytovali, či aj niekoho zabili, povedal: „Neviem, bránili sme sa.“
(Z rozprávania Viery Jakubcovej, rod. Košťálovej, vnučky Františka Košťála)

Štefan KRIŽAN (1894-1976)
Štefan Križan bol povolaný do vojenskej služby do kasární v Komárne, kde absolvovala vojenský výcvik v Rakúsko-uhorskej armáde. Padol do ruského zajatia a bol eskortovaný do Ruska, kde ako každý zajatec musel pracovať. Štefan Križan pracoval u veľkostatkára, ktorý si ho veľmi obľúbil, lebo vedel zastať prácu na poli, aj okolo dobytka. Veľkostatkár nástojil, aby u neho zostal pracovať natrvalo. Za svoju prácu dostával aj mzdu – strieborné ruble. Neskôr bol z tohto miesta odvelení na práce v tehelni na Sibíri. Prežil tam aj VOSR, keď boľševici zvrhli cára. Rodičia vedeli, že žije, lebo domov pravidelne písal. V tých časoch bol Štefan Križan veľmi prekvapený, že tehelňa, v ktorej pracoval bola vybavená mnohými strojmi, nerobilo sa tam všetko ručne. Tiež spomínal, že v Rusku sa mal vzhľadom na časy, v ktorých tam bol, dobre, ako zajatcovi mu tam nikto neubližoval. Počas zajatia si dobre osvojil ruský jazyk a počas 2. svetovej vojny plynulo komunikoval s ruskými vojakmi v Bučanoch.
(Z rozprávania Emílie Križanovej, rod. Gabrielovej)

Štefan MALOVEC (1879-1964)
Štefan Malovec bojoval na rieke Piave . Narukoval do Vesprému a často citoval vetu:
„Keď som bol v tom všivavom Vespríme, všetci sme boli všivaví.“ (nehovoril Vesprém, ale Vesprím – je to tam tak uvedené zámerne) Bolo pre neho typické, že s obľubou fajčil fajku a zvykol pľuť na jedno miesto na podlahe, a to s obľubou učil aj deti v rodine. Veľa sa rozprávalo o vojne aj na driapaní peria. Deťom sa zdalo zábavné, keď hovoril:
„Voda nebola, liekov nebolo, tak sme si ranu „ošťali“ a skôr sa to zahojilo.“ Bol viackrát zranený. Liečil sa doma, no po vyliečení a zotavení sa musel znova vrátiť do vojny.
(Z rozprávania sestier Heleny Málikovej a Márie Bartošovej, rod. Nemcové, vnučiek Štefana Malovca)

Michal TOMOVIČ (1897-1980)
Žiadne dôkazy nemáme, ale zo spomienok si pamätám, že bol zajatý v Rusku a po vojne ušiel domov. V zajatí bol pridelený na práce do rodiny. Na zvedavé otázky vnuka ohľadne vojny odpovedal vždy s povzdychom: „Chlapče, aby si to nikdy nezažil!“ Dozvedel sa len to, že dedko sa zúčastnil aj bojov na rieke Piave.
(Zo spomienok Márie Števíkovej, rod. Tomovičovej, dcéry a Pavla Kubovčíka, vnuka Michala Tomoviča)

Pavol ZUBČÁK (1893-1957)
Pavol Zubčák bojoval v Talianku, kde utrpel vážne zranenie ľavej nohy, ktorú mu poškodil šrapner. Následky zranenia sa ťahali celým jeho životom. Po tom, čo bol na fronte Pavol Zubčák zranený, liečili mu nohu potieraním nejakou masťou a noha mu černela, preto uvažovali o jej amputácii. Večer (ešte v deň zranenia) sa vo vojenskej nemocnici objavil mladý židovský lekár z Bučian, čerstvý absolvent medicíny, ktorý práve narukoval. Keď uvidel Pavla Zubčáka, hovorí mu: „Palo, čo tu robíš?“ Pavol Zubčák a mladý lekár boli susedia, bývali kúsok od seba a dobre sa z Bučian poznali. Mladý lekár navrhol nový liečebný postup, umyl masť horúcou vodou a čoskoro noha získala zdravšiu farbu a jej stav sa zlepšil. Údajne to, že mladý lekár si dovolil zasiahnuť do liečby a protestovať voči nej, veľmi pobúrilo primára nemocnice, ktorý sa postaral o to, aby šiel mladý lekár pri najbližšej akcii do prvej línie. Každopádne však zachránil nohu a pravdepodobne i život Pavla Zubčáka.
(Zo spomienok Júlie Jankovičovej, rod. Miklovičovej, vnučky Pavla Zubčáka)

Spracovala: Mgr. Dagmar Nováková
Ilustračná fotografia je z archívu rodiny Jakubcovej a je na nej vojak František Košťál

zobraziť všetky témy