Zabudnutý príbeh maliara Tomáša Andraškoviča
Na začiatku mája 1941 doručil poštár do obce Bučany adresátovi list od mimoriadne zaujímavého odosielateľa. Bol ním v tom čase jeden z najrešpektovanejších slovenských výtvarníkov a organizátorov kultúrneho života na Slovensku, ale aj úspešný spisovateľ a publicista Janko Alexy. Z akého dôvodu posielal list do Bučian a čo v ňom stálo? V nasledujúcich riadkoch priblížime aj prostredníctvom bučianskej korešpondenčnej stopy život a osud jednej z najzáhadnejších postáv výtvarného Slovenska prelomu 19. a 20. storočia, o ktorého sa J. Alexy zaujímal. Keď J. Alexy vydal v roku 1948 svoju knihu beletrizovaných životopisov slovenských výtvarných umelcov pod názvom Osudy slovenských výtvarníkov, tak sa v ňom objavil aj portrét Tomáša Andraškoviča (Andráškovicha), rodáka z neďalekého Hlohovca.
Pre slovenské výtvarné umenie je postava T. Andraškoviča podstatná najmä tým, že sa zúčastnil niektorých zásadných výstav ešte v časoch Rakúsko-Uhorska, kde však s ostatnými vystavovateľmi dokumentoval slovenskú podobu a úroveň výtvarného umenia. Najprv sa tak udialo v máji roku 1902 počas prvej spoločnej výstavy umelcov z Moravy a uhorského Slovenska v Hodoníne. Táto výstava sa stala pamätnou a dnes môžeme konštatovať, že mala historický význam – vôbec prvýkrát sa na nej predstavili slovenskí umelci ako celok. Zo Slovákov tu vystupovali Tomáš Andraškovič, Jozef Hanula, Jaroslav Augusta, Karol Miloslav Lehotský a Milan Thomka Mitrovský. Výstavu si prišiel pozrieť a pozitívne hodnotil prezentované diela už vtedy svetovo známy francúzsky výtvarník Auguste Rodin. Spoločne s ním obdivovala diela aj skupina českých umelcov, medzi ktorými nechýbal napríklad Alfonz Mucha. T. Andraškovič tu vystavoval obraz s názvom Májarky, zobrazujúci deti nesúce máj.
Druhá z takýchto zásadných kolektívnych národne orientovaných výstav sa uskutočnila v roku 1903 na priemyselnej výstave v Žiline. Zúčastnili sa jej okrem T. Andraškoviča aj J. Augusta, K. Lehotský, K. Mitrovský, J. Hanula a G. Mallý. Práve od tohto roku sa Andraškovič verejne odmlčal, zmizol spred zrakov verejnosti, priateľov, známych i rodiny. No až bučiansky list po takmer štyridsiatich rokoch od posledného verejného účinkovania umelca opäť rozčeril hladinu otázok a odpovedí o osude tohto záhadného muža.
Janko Alexy v liste datovanom 8. mája 1941 oslovil Andraškovičovu sestru Ernu Hartyanszkú, ktorá žila v Bučanoch. Jeho otázky smerovali na jej brata-umelca; chcel sa dopátrať nejakej stopy, aby mohol vytvoriť pre svoju vtedy pripravovanú knihu portrét zabudnutého, no v minulosti mimoriadne ceneného a rešpektovaného výtvarníka. Odpoveď Erny Hartyánszkej konečne naviedla J. Alexyho na správnu stopu. V liste jeho pisateľka odpovedá na položené otázky. Vysvetľuje svoj hlohovský pôvod a uvádza meno a povolanie otca. Bol okresným lekárom. Základnými biografickými údajmi rámcuje život brata Tomáša – uvádza dátum narodenia, vyštudované školy, jeho pôsobenie v zahraniční, návrat na Slovensko, niečo málo z výtvarnej tvorby a napokon pre J. Alexyho najcennejšiu informáciu, ktorou bola Andraškovičova adresa. Isto ho prekvapilo, že podobne ako on sám, aj hľadaný umelec býval v Bratislave, no v zabudnutí, samote a ukrytý pred zrakom sveta.
J. Alexy chcel podať celostnú informáciu o živote strateného maliara, pretože sa o ňom v uliciach Bratislavy a medzi výtvarníkmi hovorili legendy a fantastické príbehy, ktoré, ako uvidíme neskôr, mali základ v svojskom postoji Andraškoviča k životu a umeniu. V roku 1922 vyšiel v novinách Bratislavská pošta krátky článok Jozefíny Marečkovej, ktorá píše o tom, že po skúsenostiach s vojnou sa stal tolstojistom opovrhujúcim násilím, prepychom, spoločenským pokrytectvom či peniazmi. Po bratislavských uliciach sa túlal ako Robinson po ľudoprázdnom ostrove, až sa usadil v jednom zo starých barákov pri cintoríne na konci Krajinskej cesty. Tam si vytvoril svoj ateliér obložený obrazmi spred vojny. Ďalej autorka článku píše, že „od tej doby panuje neobmedzenou a plnou mocou nad týmto územím, a žiadny bratislavský beloch (bürokrat), by sa neopovážil, im dajaké listiny (dane, činže, dávky z majetku) doručiť, lebo by vyhnal každého rušiteľa pokoja s tomahavkom (so sekerou). (…) Je dnes asi 50 ročný a slobodný. Deti z celého okolia ho znajú, lebo im hraje na husle a fotografuje ich.“
O tom, ako svojsky viedol Andraškovič život, sa dozvedáme aj z iného zdroja – sú to napríklad spomienky matky hlohovského básnika Ivana Kupca, ktorá svojho času šla vyzdvihnúť od výtvarníka dva objednané obrazy. Nevedela nájsť miesto jeho bydliska, tak jej pomohol miestny poštár. Citujeme z Kupcovho denníka, kde udalosť pomerne podrobne opísal: „Idú po poli [myslia sa poštár a Kupcova matka]. Po chvíli prídu k akejsi jame v zemi. Poštár sa tam zastaví. V zemi žŕdka, na žŕdke drevená doštička. Na doštičke meno (T. Andraskovich, akad. maliar), názov akejsi ulice (pravdaže, nejestvujúcej) a číslo domu (tiež nejestvujúceho. A schody, spúšťajúce sa do zeme. (…) Matka zostupuje schodíkmi pod zem. Dolu priestranná miestnosť. Zariadená podľa jej predstáv bohémskeho obydlia: stôl a stoličky zbité z hrubých dosák, v hlinenej stene vešiaky, vypožičané z ktorejsi kaviarne alebo viešky. Na stole fľaše a fľaštičky, poháre, celé zájdené špinou, zvyšky jedál. A v miestnosti nikoho. V šerom svetle, ktoré sem preniká koľko-toľko zo sveta, pobadá v stene akési ,dvereʻ, zakryté závesom. Vykročí ku nim, už so strachom v duši, a poodhrnie trochu záves. Za závesom ďalšia, priestrannejšia ,izbaʻ. Zariadenie podobné ako v prvej, ibaže na stole bliká hora sviečok. Poháre, fľaše, maliarsky stojan, obrazy a obrazy všade. V kúte akýsi pelech. Na pelechu človek. Nesmelo, na smrť preľakaná, ho osloví. Postava na pelechu sa pohne a vytreští na matku opité oči (…).“ Isto trochu surrealistické zachytenie umelcovho príbytku, no, ako uvidíme neskôr, veľa z opísaného bolo pravdou.
Takto dobre ukrytého pred svetom prezradila svojho brata J. Alexymu jeho sestra. Najmä vďaka tomu sa zachovalo o živote umelca aspoň niekoľko dôležitých faktov. Než si ich priblížime, uvediem celé znenie listu E. Hartyánszkej odoslaného z Bučian do Bratislavy ako odpoveď J. Alexymu (list je prepísaný v pôvodnej podobe so zachovaným gramatických, jazykových i štylistických osobitostí):
Bučany, 12. mája 1941
Blahorody pán
Janko Alexy
akad. maliar, Bratislava.
Hlboká cesta 7.
Obdržala som Vas steny dopis zo 8. t. m.
v záležitosti mojho brata Tomaša
Andraskovicha a dávam podla
možnosti odpoveď na Vaše otazki.
Mi pochadzame zo Hlohovci (Frašták),
kde náš nebohi otec Dr. Jozef Andraškovich
bol okresnym lekarom 30 roki;
brat sa narodil v roku 1871,
chodil do ludovej školi a šest
meštianské školi v Hlohovci,
potom sa učil v Mnichove (München),
v svetovej valki bol vojakom, a sice
jak domobranec (Landsturm),
po valke bol v Bratislave, maluval,
fotografuval, aj umelecke zamočnictvo
spravil.
Niektore obrazi máme aj
mi odneho.
Bližšie informácie by mohol
vam dat, poneváč býva v
Bratislave: Mytna, č. 21.
S úctou
Erna Hartyánszky
Ako vyplýva z logiky ďalších udalostí, zaslané informácie od E. Hartyánszkej iniciovali u J. Alexyho odhodlanie navštíviť strateného umelca. To sa aj skutočne udialo zrejme už v samotnom roku 1941. J. Alexy Andraškoviča podľa inštrukcií v liste vyhľadal a svoje dojmy z návštevy zaznamenal takto: „Maliar Tomáš Andraškovič býva v Bratislava na Mýtnej ulici pod číslom 21. Poberáme sa vymretým nádvorím, kde v zadnom trakte je pracovňa ostareného umelca. Zaklopeme na dverách drobnej izbičky. V jej dverách, keď sa otvoria, stojí pred nami človek s olovenou tiažou sedemdesiatky na pleciach. – Nie je to hrôza z podivínstva, čo z objaveného prostredia na nás vyráža. Je to pracovňa skromného človeka, ktorý sa vyhýba nechápavej verejnosti. Obyvateľ, utiahnutý z vnútornej nevyhnutnosti do dobrovoľného väzenia skromného bývania. Na jeho tvári vládne vyrovnanosť, neozýva sa z nej ani smútok, ani veselosť, ani žiarlivosť, skôr únava, rýchle sa zjavujúca z vedomia, že bude musieť hovoriť o sebe. Okolo stien ťahá sa rozmerný obraz Bratislavy, v kúte kostra človeka, zvláštne skonštruovaný model aeroplánu. Maliar Andraškovič zastane pred maliarskym stojanom, nad ktorým drobný portrétik usmiateho mešťana smúti v polotme a začne hovoriť o sebe. Spovedá sa, a vidno, že cíti zodpovednosť za svoje odmlčanie sa od roku 1903, odkedy unikal pred zrakmi verejnosti, priateľov. Sám sa diví, že ho tu niekto objavil po rokoch, ale niet v jeho chladom kovaných slovách ľútosti, vie, že z jeho výkladu vybavujú sa prejavy osobitného osudu, majúce svoj skrytý mystický zmysel života.“
Za Alexyho slovami nasleduje záznam Andraškovičoho rozpovedania vlastného života. Narodil sa 18. decembra 1871 v Hlohovci. Jeho otec Jozef bol známym a obľúbeným lekárom. Meštiansku školu navštevoval budúci umelec v Hlohovci. Hoci od útleho veku inklinoval ku kresbe a maľbe, otec nepripúšťal spočiatku žiadne pochybnosti o tom, že sa stane lekárom. Pre Tomáša sa stala osudnou návšteva jedného staršieho nemeckého maliara z Mníchova, ktorý prišiel do Hlohovca. Rodičom tvrdil, že ich syn má talent. Radil im, aby nadaného mladíka dali na štúdium maliarstva. Napokon po roku padlo rozhodnutie a T. Andraškovič odcestoval na umeleckú školu do Mníchova. Nadviazal tu kontakt s Alexandrom Kubínyim, rodákom z Demänovej, ktorý pomáhal viacerým tu pôsobiacim začínajúcim autorom (napr. Jaroslav Augusta, Emil Pacovský, Michal Csontváry a ďalší). V rokoch 1886 – 1888 študoval u profesorov Strehubera, Romaisa a Spiesa. Ako mladý umelec mal možnosť v Mníchove navštevovať najlepšie galérie umenia v Európe, čo aj hodne využíval. Stretával sa so svojimi rovesníkmi v krčmičkách a potom cestou domov „vykladali svoje teórie mníchovským nociam“. Pomerne zavčasu začal v Nemecku vystavovať v mníchovských galériách Odeon, Kunstvereine a Glaspalaste. Dokonca tamojšia kritika veľmi pozitívne hodnotila jeho prácu. V časopisoch Münchner Neue Nachricten a Bayerische Kurier vyšli pochvalné recenzie. V roku 1892 vystavoval na druhej drážďanskej výstave akvarelistov. Neskôr pracoval v umeleckopriemyselných závodoch ako návrhár. Ako dobrý hráč na husle vystupoval s maliarkou Matildou Papstovou a venoval sa aj fotografovaniu. Po pätnástich rokoch pôsobenia v Mníchove sa presťahoval do Viedne, kde sa intenzívnejšie stretával so Slovákmi. Aby si zabezpečil živobytie, tak okrem maľby koloroval fotografie. Počas svetovej vojny maľoval aj na fronte a po jej konci sa usídlil v Bratislave, kde sa utiahol do starého domu na Tehelnom poli. T. Andraškovič patrí ku generácií realistických slovenských výtvarníkov konca a prelomu 19. a 20. storočia. Maľoval technikou olejomaľby, akvarelu a gvašu, pričom žánrovo sa zameriaval najmä na portréty, krajinky a kompozície.
Konečne mala široká verejnosť vďaka J. Alexymu ucelenejšiu predstavu o životných osudoch a tvorivých ambíciách T. Andraškoviča. Dokonca si dal známy maliar u svojho respondenta namaľovať obraz – to, či ho T. Andraškovič dokončil však už nevieme (pravdepodobne sa mu to nepodarilo). Isté však je, že sa svojmu potenciálnemu kupcovi ospravedlňuje slovami na korešpondenčnom lístku, že nie je v stave vec dokončiť (Opäť ponechávame pôvodnú jazykovú, gramatickú i štylistickú podobu listu):
Od. T. Andraškovič
Bratislava
Mýtna 27
Pán
Janko Alexy,
akad. maliar
Bratislava
Hlboká 7.
Obraz neni vyhotovený. Poneváč
je vojna, a štúdie pre deteili v prírode
sú zakázané, aj z iníma prekážkami
neni som stave obraz dohotoviť, a
tak odpadne aj jednany o cene.
Rád bych vás pohladal vo vašej
pracovne kebych vedel čas, a či vám to
neni nepríjemné
Tomáš Andráškovič
Bratislava 1941 26/XII.
O tom, či avizovaná návšteva J. Alexyho prebehla sa, žiaľ, informácie nezachovali. Rozhodnutie T. Andreaškoviča po rôznych životných peripetiách strániť sa svetu, vyjadril týmito slovami: „Svet sa stal pre mňa pustým ostrovom. Tu v Bratislave zabarikádoval som sa pred ním špalierom chudoby. Žil som ako skromnučký človek, celkom ako stratený, ako drevený maják na mori, z ktorého okien svietilo moje srdce. Nik o mne nevedel celé desaťročia, a to bolo mojou pomstou nad svetom. Poznala ma len chudoba, tá, čo nič nechce od života, pre ktorú večnosť, za ktorou som sa kedysi hnal tak zúfale, je niečím celkom smiešnym, ničomným.“
Keď Tomáš Andraškovič zomrel niekedy v roku 1944 (presný deň nevieme) vyšiel krátky nekrológ zakončený výstižným konštatovaním: „S Andraškovičom odchádza najzaujímavejšia romantická postava na začiatku tohto storočia.“
Autor: Marián Kamenčík
LITERATÚRA
ALEXY, Janko: Osudy slovenských výtvarníkov. Bratislava : Štátne nakladateľstvo v Bratislave, 1948, 426 s.
ANDRAŠKOVIČ, Tomáš: List Tomáša Andraškoviča Jankovi Alexymu z 26. 12. 1941. Uloženie: Literárny archív Slovenskej národnej knižnice, sign. 153 A 14.
BLAHO, Pavel: Slovenské maliarstvo. In: Hlas, roč. 4, 1902, č. 7, s. 355 – 367.
HARTYÁNSKA, Erna: List Erny Hartyánskej Jankovi Alexymu z 12. 5. 1941. Uloženie: Literárny archív Slovenskej národnej knižnice, sign. 153 D 10.
KOL. AUTOROV: Biografický lexikón Slovenska 1 A – B. Martin : Slovenská národná knižnica – Národný biografický ústav, 2002, s. 638.
KUPEC, Ivan: Denník 1962 – 1968. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1999, 262 s.
(l): Maliar Tomáš Andraškovič mŕtvi. In: Slovák, roč. 27, 1945, č. 32, s. 2.
Literárny archív Slovenskej národnej knižnice, fond Janko Alexy, sign. 153.
MAREČKOVÁ, Jozefína: Tomáš Andráškovič, umelecký maliar a bratislavský Robinson. In: Bratislavská pošta, roč. 3, 1922, č. 10 – 12, s. 29.
VOTRUBA, Jaroslav: Umelecké styky slovensko-moravské a výstava slovenského a moravského umenia v Dome umelcov v Hodoníne. In: Prúdy, roč. 20, 1936, č. 7, s. 411 – 416.
