Pád lietadiel alebo ako to bolo 6. 12. 1944

Predslov

Tento príbeh som pôvodne napísal pre stránku RDS-team.sk (Trnavskí parašutisti), a hoci nie je o športovom parašutizme, padák v ňom hral významnú úlohu. Nie každý parašutista vie o existencii Caterpillar klubu. Členom tohto klubu sa môže stať iba človek, ktorý použil padák na záchranu svojho života pri zoskoku z poškodeného lietadla. Padáky sa pôvodne vyrábali z prírodného hodvábu, ktorý produkuje priadka morušová, a tá je v jednom zo štádií svojho vývoja húsenica. Caterpillar je anglický výraz pre húsenicu. To znamená, že každý letec ktorý sa zachránil na padáku vlastne vďačí za svoj život húsenici. Letci zo 464. bombardovacej skupiny, zostrelení 6. 12. 1944 v okolí Trnavy, sú členmi tohto klubu.

Moje prvé informácie o tomto príbehu pochádzajú z rozprávania starých rodičov. Od nich som sa dozvedel, čo je to padák a na čo je to dobré. Mohol som mať vtedy 4 – 5 rokov, čo bola moja prvá motivácia pre skákanie a lietanie. Neskôr v 90. rokoch, to už som vedel ako sa používa padák a aké je to dobré, som sa skontaktoval s niektorými americkými letcami, ktorí sa vtedy zachránili na padákoch a postupne som si dal dohromady celý príbeh.

Tento príbeh nie je o vojne samotnej, ani o hrdinoch, ani o dobrých alebo zlých. Ja osobne ho chápem ako príbeh obyčajných ľudí, ktorí žili počas vojny a bohužiaľ aj umierali, či už to boli letci na jednej alebo druhej strane alebo bezbranní civilisti, ktorí nemohli vôbec nič ovplyvniť.

Začiatok a priebeh akcie

464. bombardovacia skupina (Bomb.Group) patrila do zostavy 15. leteckej armády (15. USAAF) a pozostávala zo 4 letiek (Bomb Squadron) – 776., 777., 778., 779. Pôsobila na základni Pantanella v Taliansku a jej výzbroj tvorili štvormotorové bombardéry Consolidated B-24 Liberator. Jej hlavnou úlohou bolo strategické bombardovanie.
Dňa 6.decembra 1944 bola primárnym cieľom 464.BG železničná stanica v Bratislave. Spojenci v tom období podporovali ničením nemeckých transportov východný front. Stíhaciu ochranu bombardérom mala poskytnúť 14. stíhacia skupina (14. Fighter Group – 14. FG), ktorá používala dvojmotorové stíhačky P-38 Lightning. Počas vzletu zo základne Pantanella ,kde bola okrem 464. BG dislokovaná aj 465.BG, explodovalo na dráhe lietadlo 465.skupiny (príčinou explózie bolo zasunutie prednej podvozkovej nohy počas rozjazdu). To bol dôvod, prečo sa neskôr 464. skupina v oblasti cieľa nestretla s vlastnou stíhacou ochranou. 465. skupina mala v ten deň tiež bombardovať železničnú stanicu v Bratislave. To sa jej aj podarilo, napriek súvislej oblačnosti, ktorá pokrývala cieľ. Bombardovanie cez mraky prebehlo za použitia PFF zameriavačov. Pre nás je však zaujímavá 464.skupina, hlavne posádky poručíka Warrena MacDonalda a poručíka Roberta Stevensa, prvá patrila do 779. a druhá do 778. Squadrony (ďalej to budem nazývať letka).
Obe posádky mali v ten deň pridelené náhradné lietadlá: MacDonald dostal lietadlo B-24 H výrobného čísla 42-52504, patriace 778. letke. Bolo označené veľkým bielym „Z“ na trupe (štandardné označenie) a posádkou pomenované „Green Hornet“ (Zelený sršeň), lietadlo, ktoré mal MacDonald pridelené predtým, bolo 2. 12. poškodené protilietadlovým delostrelectvom (flak). Rádiooperátor W. Brown bol vtedy zranený, a preto 6.12. letel náhradník Harold Griffith. Stevens dostal B-24 J výrobného čísla 42-78682 s bielym „J“ na trupe – 778. letka mala lietadlá značené bielymi písmenami.
Podľa oficiálnej správy 464.BG na akciu vzlietlo, po 23 minútovom zdržaní, 31 lietadiel sformovaných do dvoch útočných zoskupení. Prvé viedol plukovník A.L. Shroeder, druhé kapitán Walter Steves (podoba s menom Stevens). Pre mechanické závady sa dve lietadlá vrátili predčasne. MacDonald tiež zistil rôzne chyby: nefungujúce turbokompresory, problémy s vyvážením, nefunkčnosť oboch zbraní v dolnej „Sperry“ veži a jednej zbrane v hornej „Martin“ veži. B-24 malo na svoju obranu 10 guľometov ráže 12,7 mm. Tieto poruchy ho oprávňovali vrátiť sa na základňu, ale neurobil tak a pokračoval v lete k cieľu. Stevens mal tiež problém s turbokompresorom, napriek tomu pokračoval ďalej. Trasa viedla cez Jadranské more, Juhosláviu a Maďarsko. Krátko pred dosiahnutím cieľa v polohe Cífer opustilo formáciu lietadlo 777. letky s veľkým žltým „M“ na trupe „Yellow Mike“, pilotované poručíkom Williamsom. So zastaveným motorom č. 2 a vrtuľou nastavenou do praporu (listy vrtule nastavené nábežnou hranou do smeru letu, aby nevytvárali odpor) točil Williams ľavou zatáčkou na juh s úmyslom vrátiť sa na základňu. Napriek úsiliu posádka musela nakoniec lietadlo opustiť, a to havarovalo v Juhoslávii neďaleko Divise. Primárny cieľ bol zahalený oblačnosťou, preto sa veliteľ rozhodol bombardovať náhradný cieľ – železničnú stanicu v Devínskej Novej Vsi. O 11.15 h bola formácia nad cieľom. Po zhodení bômb celá skupina točila ostrou pravou zatáčkou na severovýchod podľa veliteľa. Po ukončení tohto manévru, ktorému sa hovorí „rally“, o 11. 25 h v polohe 48°18´N – 17°00´E (približne Stupava), napadlo skupinu približne 20 Messerschmittov od II./.JG 51. Pre Američanov to bol šok, pretože na brífingu boli uisťovaní o problémoch Nemcov s benzínom, a teda nepravdepodobnosti stretu s nimi. Teraz, bez vlastných stíhačov, sa mohli spoliehať iba na svojich palubných strelcov. Po niekoľko minútovom boji prišla 464. skupina o tri Liberatory: Stevensov, MacDonaldov a Roscheho.

Pád prvého lietadla pri Malženiciach

Stevensov Liberátor explodoval nad Malženicami a vrak dopadol kúsok od obce. V troskách boli nájdení mŕtvi letci: Robert Edwards (predný strelec), Robert Penman (palubný mechanik-strelec), Howard Shonfield (dolný strelec, nájdený až po dvoch dňoch) a asi 100 metrov od vraku aj Edward Roslefske (zadný strelec). Či vyskočil nízko nad zemou alebo bol z lietadla už mŕtvy vymrštený odstredivou silou, sa dnes už nedozvieme. Vieme iba, že mal veľkú tržnú ranu pozdĺž celého stehna. Zaujímavé je, že boli u neho nájdené identifikačné štítky s menom James Francesconi. Pod týmto menom bol aj pochovaný, spolu s ostatnými tromi členmi posádky na cintoríne v Malženiciach. Po vojne sa zámena vysvetlila. Francesconi vojnu prežil a žije v Las Vegas v štáte Nevada. Ako v liste vysvetľuje, štítky zabudol deň predtým v sprche a Roslefske ich zobral s úmyslom vrátiť mu ich. Bohužiaľ, už sa mu to nepodarilo.
Ostatní členovia posádky sa vďaka padákom zachránili. Ako prvý lietadlo opustil Tom Thomas (navigátor), voľným pádom letel asi 6 km, nízko nad zemou otvoril padák a pristál v lokalite Podháj pri Dolnej Krupej. Druhý deň nad ránom sa dostal do Špačiniec kde zaklopal na dvere rodiny Nádaských. Tu sa potom ukrýval niečo vyše troch mesiacov. Posledné dva týždne vojny strávil v Hornej Krupej v rodine Chynoranských. Ostatní už toľko šťastia nemali. William Crooker (bombometčík) pristál v Dolnom Dubovom, kde bol zajatý nemeckými vojakmi. Bill Pace (druhý pilot) pristál asi 1km od Malženíc, bol zajatý a umiestnený na telefónnej zosilňovacej stanici v Malženiciach, rovnako ako James Cavallo (rádiooperátor-strelec), ktorý bol vážne zranený. William McLaughlin (horný strelec) bol zajatý v Žlkovciach a Robert Stevens (pilot) pri Pečeňadoch.

Citujem z korešpondencie letcov a oficiálnych hlásení:

Cavallo – Paceovi, 17.8.1948
„…keď si spomínam na 6.12.1944, rád by som ti povedal všetko, čo viem, nie je toho veľa. Potom ako som bol v lietadle zasiahnutý do hlavy a do nohy, snažil som sa znovu dostať ku guľometu, ale nešlo to. Penman vidiac moje problémy sa mi snažil pomôcť, upravoval mi moju kyslíkovú masku, keď sa lietadlo dostalo do strmhlavého letu alebo vývrtky. Nevedel som, či ste vy vpredu vyskočili alebo ste stále v lietadle. Penman mal ruku na mojej maske, a keď sa lietadlo naklonilo dopredu, moja maska a helma zmizli spolu s Penmanom. Potom som ho už nevidel. Bol som vrhnutý k dvierkam (poklopu), ktoré sú za bombovou šachtou. Tam som bol znehybnený odstredivou silou. Uvedomoval som si, že pozerám smrti do očí. Lietadlo bolo vo vývrtke. Často som čítal a počul ako niekedy ,keď je človek v tiesni, veľa vecí mu prebleskne mysľou. Nuž v tých niekoľko sekundách som prežil celý svoj život. Bol som úplne bezmocný. Potom sa niečo stalo, neviem či som vypadol cez otvor alebo lietadlo vybuchlo. Uvedomil som si, že padám v priestore. Padal som určitý čas, než som otvoril svoj padák. Ako som padal, uvedomoval som si, že hoci budúcnosť je čierna, som nažive. Začal som sa modliť za zbytok posádky dúfajúc, že v poriadku opustili lietadlo. Ako som sa približoval k zemi uvedomil som si, že ak dopadnem na zranenú nohu, spôsobím si problémy, preto som sa snažil zachytiť náraz na druhú nohu. Namiesto toho som pristál na zadok. Pristál som na nejakom poli, skôr než som zistil na akom, bol som obklopený civilistami a nemeckými vojakmi. Zobrali ma a niesli do tej budovy, kde som stretol teba a toho ďalšieho pilota. Bol som šťastný, že ťa vidím v poriadku. Viem, že nám Nemci povedali, aby sme sa nerozprávali, ale ty si sa opýtal: „Kde to bolí?“ Povedal som, že rameno, noha a hlava. Zistil som, že zranenia na nohe a hlave boli spôsobené guľkami z nemeckého lietadla, jedna – 20 mm mi prestrelila nohu, druhá mi oškrela hlavu. Ak si pamätáš, povedal som ti, že rameno nebolo zasiahnuté. Zistil som, že toto zranenie bolo spôsobené kúskom kovu (asi 5 cm dlhým), ktorý prenikol cez kožu na pleci a zostal vo svale. To je jeden dôvod, prečo si myslím, že som bol výbuchom vyhodený z lietadla a ďalší dôvod – potom, ako mi umyli krv a blato z vlasov ukázalo sa, že sú spálené. Bill, toto je všetko čo viem o tom osudnom dni…

Pace – Cavallovi 14.9.1948
„…čo sa týka 6. 12. 1944, tak ako ty, snažím sa zabudnúť, ale nejde to. Zdá sa, že zakaždým, keď sa o to pokúšam, vidím Penmana, Rossa (Roslefske), Edwardsa a Shonfielda. Cítim sa za to čiastočne zodpovedný a leží mi to stále v mysli. Nezdá sa mi fér dostať sa z toho bez škrabnutia, zatiaľ čo chalani tam zostali. Ale neviem ako som to mohol ovplyvniť. Takže tu je príbeh:
„Ako vieš, neschytali sme nič od flaku nad cieľom, a keď sme sa po zhodení bômb otočili od cieľa, zobral som mikrofón a povedal každému, aby dával pozor na stíhačov, potom som zavrel pumovnicu a prebral riadenie, aby si Steve (Stevens) oddýchol. Mali sme zlé turbo a nemohli sme dosiahnuť maximálny plniaci tlak na motore č.2 Keď sa skupina otočila nestíhal som za nimi. Potom keď to zrovnali, začal som sa doťahovať, ale stále som bol ďaleko vzadu. Práve vtedy lietadlo na 21. pozícii, pamätáš my sme leteli na 31. pozícii, začalo páliť zo zadnej veže. To bola moja prvá informácia o tom, že niečo nie je v poriadku, ale stále som nevedel, čo sa deje. Potom jedna z našich zbraní preťala ticho, a hneď nato jedna Me 109 preletela pod našim pravým krídlom. Steve prebral riadenie a ja som dal plné plyny a otáčky, ale to chybné turbo vypovedalo a takisto trojka motor a lietadlo sa začalo zle ovládať. Vtedy každý okrem Maca (McLaughlin) strieľal, následne nás jedna Me 109 zasiahla a trasovacie strely lietali cez trup a všade okolo lietadla. Pozrel som sa dozadu na pumovnicu – bola celá rozstrieľaná, všade striekal benzín a hydraulika. Potom lietadlo začalo klesať, Steve stále bojoval s riadením, ja som ukázal dozadu a on povedal OK. Tak som spustil poplachový zvonec a zakričal do interkomu: „Všetci von – vyskočte – všetci von!“ Nato som potiahol páku núdzového otvárania pumovnice, vstal som a chytil Maca za nohy a stiahol som ho dolu so mnou. Keď sme sa dostali k dverám, pumovnica bola stále zatvorená. Asi z dôvodu prerušeného hydraulického potrubia. Ešte raz som zatiahol za páku a dvere sa trochu otvorili. Vystrčil som von nohu, ale bol som vyčerpaný z nedostatku kyslíku, takže som tam iba ležal. Mac na mňa skočil. Snažil som sa zbaviť flakovej vesty (vesta na ochranu pred črepinami), a keď na mňa dopadol nohami, vypadol som von. Vytrhlo to moju vestu a tiež topánky, ktoré som mal uviazané na postroji. Pozrel som sa hore a videl „starú bielu zebru“ (biele Z, MacDonaldové lietadlo) v plameňoch a vo vývrtke, ale vôbec som už nevidel naše lietadlo. Ako som padal dole, kus strieborného krídla preletel okolo mňa, preto si myslím, že lietadlo vybuchlo chvíľu potom ako som sa dostal von. Čakal som, až budem asi vo výške 1500 m, a potom som vytrhol uvolňovač a pristál na chrbát na zemiakové pole. Vo vzduchu boli okrem mňa štyri padáky, ale ja som pristál za kopcom od nich. Mal som len elektricky vyhrievané topánky, no tie som stratil v blate po niekoľkých krokoch. Schoval som padák a začal utekať dúfajúc, že sa dostanem k niektorému z chalanov. Stretol som miestneho roľníka a požiadal ho, aby ma ukryl v jeho voze, ale asi po pol míli sme stretli Slovenskú patrolu a tí ma zajali. Zobrali ma do tej budovy, kde som stretol teba. Myslel som, že doktor vôbec nepríde, skutočne som sa obával. Miesto, kam sme sa potom dostali, bol štáb gestapa (pozn. v Trnave, kam boli prevezení), kde nás v ten večer vypočúvali, a tiež aj nasledujúci deň. Keď ma zobrali, nevedel som, že nás odlúčia. Myslel som že ťa znovu uvidím. Musel si byť niekde blízko, pretože bundu, ktorú som cez teba prehodil, mi neskôr priniesli. Meno toho mesta, kde sme pristáli bolo „Modjenice“ (Malženice). Crooker už bol v tej budove gestapa, keď ma tam priviezli a Steve prišiel neskôr. Nasledujúci deň zobrali Maca v škole o niekoľko míľ ďalej (pozn. asi v Červeníku spolu s ďalšími z MacDonaldovej posádky na ceste do Piešťan)…“

Takto to zase popisujú vo vyhláseniach strelci z iných lietadiel, ktoré mali viac šťastia a vrátili sa späť na základňu:

Vyhlásenie, 8. december 1944:
„Bol som ľavý bočný strelec v lietadle kpt. Stevesa 6.12.1944. Videl som štyroch nepriateľských stíhačov Me 109 útočiť na lietadlo por. Stevensa na 6. hodine na úrovni, potom motor č. 3 na lietadle por. Stevensa začal horieť a videl som dva padáky z jeho lietadla. Potom lietadlo prešlo do strmhlavého letu a vo vývrtke padalo asi 300 až 900 metrov, keď som videl ďalšie dva padáky z tohto lietadla a potom lietadlo explodovalo.“
William W. Skiner
S.sgt 778. Sqdn.
18163597

„Letel som v lietadle por. Lasera na 21.pozícii. Videl som 5 Me 109 útočiť v strmhlavom lete na lietadlo por. Stevensa. Videl som jedného z nepriateľských stíhačov ako strieľa z krídel na lietadlo por. Stevensa,, potom to vybral a strieľal na zbytok formácie. Spozoroval som, že lietadlo por. Stevensa je poškodené a zaostáva za formáciou. Bol som zaneprázdnený streľbou, keď som stratil lietadlo por. Stevensa z dohľadu. Stále sa z neho strieľalo, keď bolo napadnuté nepriateľskými stíhačmi.“
Vincent P. Cerilli
Sgt. 778. Sqdn.
32445230

Pád druhého lietadla pri Bučanoch

MacDonaldovo lietadlo dopadlo asi kilometer západne od obce Bučany. Vo vraku boli nájdení mŕtvi letci: James C. Miller (zadný strelec) a Mathew J. Garrow (dolný strelec). Obaja boli smrteľne zasiahnutí streľbou nemeckého stíhača. Dočasne boli pochovaní na cintoríne v Bučanoch. Ostatní z posádky sa zachránili na padákoch , pristáli neďaleko Leopoldova a Červeníka a boli zajatí. Joe Koster pristál pri Žlkovciach a spolu s McLaughlinom (Stevensova posádka) boli zajatí v miestnom hostinci (pozn. je zaujímavé, že miestny učiteľ vtedy získal Kosterovu adresu), potom ich odviezli do Červeníka. MacDonald sa dostal z lietadla ako posledný, asi 700 metrov nad zemou a dopadol do Boriny (Malženický háj). Tu ho našiel poštár Ján Jakabovič a zobral ho k sebe domov. Pravdepodobne sa v tom čase vracal z pošty v Bučanoch, keďže v Malženiciach v tom čase ešte pošta nebola. Asi po hodine prišli Nemci a odviedli ho na zosilňovaciu stanicu, kde už boli umiestnení Cavallo a Pace zo Stevensovej posádky.

Z MacDonaldovej korešpondencie adresovanej mne (pozn. autorovi článku):
„…Letel som na pozícii „tail end Charlie“ (úplne vzadu 779.letky), s nosom lietadla „Green Hornet“ priamo pod Creekmorovým zadným strelcom (pozn. Creekmore letel „slot“ pozíciu pred MacDonaldom). Keď sme opustili cieľ, dvere Creekmorovej pumovnice boli stále otvorené a jeho strelec, stojac na lávke sa pokúšal uvoľniť neodhodenú bombu. Vtedy som spomalil, aby bomba nezasiahla moje lietadlo a v tej chvíli sa objavili Me 109. Jim (pozn. Jim Miller – zadný strelec) kričal: „Je ich 16 a nalietavajú v štyroch vlnách po štyroch!“
Chvíľu nato lietali cez trup 20 mm granáty, následkom čoho boli zadný a dolný strelec zabití a rádio-strelec Harold Griffith vážne zranený. Na lietadle bol vyradený jeden motor, horela pumovnica a výškovka bola poškodená tak, že obaja piloti museli tlačiť riadenie, aby lietadlo nestúpalo. Po zistení tohto stavu dal MacDonald pokyn opustiť lietadlo.
„… Tim (pozn. navigátor Tim Timmerman) a Kubik (predný strelec) boli prví vonku z lietadla. Boli v prednej časti a bolo pre nich ľahké vypadnúť cez núdzový otvor (okolo predného kolesa). Pýtal som sa na to bombometčíka LaCossa a povedal, že nešiel hneď s nimi, ale počkal chvíľu kým nabral dosť odvahy. To boli Anderson (druhý pilot) a Vieira (palubný mechanik – horný strelec), ktorí mali začiernené tváre, pretože sa snažili dostať von cez pumovnicu. Keď otvorili dvere, zasiahlo ich sálajúce teplo ako z pece. Dobre, že si nechali na očiach okuliare. To bol teda pohľad na ich tváre, s neohorenými oblasťami okolo očí potom bez okuliarov…
Harold Griffith nebol schopný sám opustiť lietadlo, musel mu pomôcť Joe Koster.
„…ako náhradník letel Harold Griffith,, to je ten, ktorému museli pomôcť von z lietadla. Mala to byť jeho posledná akcia (50.), iný člen posádky (pozn. Joe Koster – jediný nezranený v zadnej sekcii) ho zdvihol do bočného okna a vysotil ho ťahajúc pritom za uvoľňovač…“
Bez pomoci druhého pilota nevládal MacDonald tlačiť riadenie, lietadlo vystúpalo, preklopilo sa po krídle a spadlo do plochej vývrtky. Podarilo sa mu dostať zo sedačky, cez núdzový otvor nad kabínou sa dostal von, skĺzol k prednej veži a zoskočil.

Jedno z vyhlásení:
779. B.Sqdn. (H)
APO 520 US Army
7. december. 1944
„6. decembra 1944 pri návrate z akcie v Československu sme boli napadnutí Me stodeviatkamiami. Zaútočili na „biele Z“, pilotované por. MacDonaldom a poškodili ho. Potom lietadlo zaostalo za formáciou a stíhači naňho urobili niekoľko ďalších útokov. Nakoniec niekoľko padákov opustilo lietadlo potom, ako sa stalo neovládateľné. Napočítal som 6 alebo 7 padákov, nie som si však istý presným počtom. Sledoval som to lietadlo až po zem, po dopade začalo horieť. Nebolo v plameňoch, kým nenarazilo na zem. Podľa môjho názoru, ak posádka nebola zranená, mala dostatok času dostať sa von.
Donovan A. Himebaugh
Sgt. 35913872
779. B. Sqdn. (H)
464. B.G. (H)

Príbeh poručíka MacDonalda

Ako som už spomenul, MacDonald pristál v Borine, kde ho našiel poštár:
„ …Veľmi jasne si pamätám toho poštára a jeho ženu a to dieťa v jeho dome. Hovoríš, že tvoj otec, vtedy štvorročný, bol to dieťa a že som mu dal hadicu z mojej kyslíkovej masky. Nepamätám si ten detail, ale určite som dal môj padák poštárovej žene a pamätám si to dieťa, ako sa hralo v kope hodvábu na dlážke v prednej miestnosti domu. Vliekol som ten padák za sebou, nasledujúc toho poštára z hája, kde som pristál, asi míľu zasneženými blatovými poľami až do jeho domu na okraji (zrejme) malého mesta. Skupina ľudí v civile bola na križovatke asi o „blok“ ďalej a s úsmevmi na tvárach kričali: „Amerikánsky!“ Predpokladám, že všetci sledovali vzdušný boj, v ktorom 16 Me 109 napadlo naše B- 24 -ky.
Poštárova žena nás stretla pri dverách. Slovami a gestikuláciou ma privítala a posadila na pohovku vľavo od dverí, tvárou k veľkým hodinám na protiľahlej stene. Rýchlo priniesla utierku a očistila mi krv z tváre, rúk a blúzy, táto krv bola väčšinou z odrenín spôsobených pádom cez stromy, ale tiež som kašľal krv. Hneď nato mi priniesla pohárik silného bieleho likéru (schnaps?) a misu teplej krúpovej polievky. To bolo posledné dobré jedlo, ktoré som mal počas nasledujúcich 6 mesiacov. Ako som jedol, ponúkol som jej padák. Nerozumel som jej slovám, ale jej tvár a ruky hovorili: „Bože, aké len veci si budem môcť urobiť z tohto hodvábu.“ Ale vždy som predpokladal, že nemeckí vojaci, ktorí čoskoro prišli do domu, aby ma zajali, zobrali aj ten padák. Potom, čo ma zajali v poštárovom dome, odviedli ma o niečo ďalej, do budovy školy (pozn. bola to telefónna zosilňovacia stanica), kde mali Nemci štáb. Nevidel som tam nikoho z mojej posádky, ale niekoľko ľudí zo Stevensovej, nie však Stevensa samotného. Bol tam jeho druhý pilot Bill Pace a Cavallo a možno jeden alebo dvaja ďalší (iba Pace a Cavallo). Cavallo vyzeral byť v kóme, hrozne krvácal z rán na hlave a mal zlomené kosti na niektorých končatinách. Zranenie hlavy vyzeralo tak vážne, že som si myslel, že umiera pred našimi očami. Čoskoro som bol presunutý na iné miesto (pozn. Trnava) a nevidel som Cavalla, ani som o ňom viac nepočul, až do jeho telefonického hovoru o 50 rokov neskôr. Je pre mňa zaujímavé, že si s nim bol v kontakte dva roky pred jeho smrťou v r. 1996. Volal mi zo svojho domu v Connecticute niekedy začiatkom roku 1994 a ja som mu povedal, že nemôžem uveriť, že je nažive…“
MacDonald a Pace boli odvezení do Trnavy v Nemeckom rádiovoze, Cavallo pravdepodobne do Piešťan sanitkou.

Nasleduje prepis z MacDonaldovho denníka potom ako bol zajatý v dome poštára:
„ …cesta do väzenia, budova školy (pozn. v skutočnosti budova zosilňovača) – Pace a strelec – zranenia hlavy nohy – ramena, hrozne bolestivý rozhovor s Nemcami – Český doktor a dôstojník – rozhovor po francúzsky, Pace anglicky, nemecky a česky – všetko naraz – cesta autobusom do Trnavy. Krátke vypočúvanie – Stevens a Crooker zatvorení nemeckými vojakmi – chlieb, skysnuté cesto a syr. Cesta nákladiakom nasledujúci deň – stará pevnosť 1638 (pozn. určite Leopoldov, aj keď ten letopočet nie je správny, má byť 1669) a Andy, Billy a Vieira – ďalšie mesto (pozn. Červeník) – Joe Koster a Griffith zranený na nosidlách a McLaughlin, Stevensov strelec. Cesta do Bratislavy a nemocnica pre Griffa – basa pre nás – traja v miestnosti – Andy, Vieira a ja – 2 dni. Peši na vlak – cesta do Viedne – bombardovanie po ceste…“
Tieto zápisky sa zhodujú s denníkom Billa Pacea až na jeden bod – Pace vo svojom denníku spomína Piešťany, dokonca, hoci to v denníku neuvádza, pamätá si, ako sa na nich v Piešťanoch prišli pozrieť nemeckí piloti, s ktorými sa stretli vo vzdušnom boji. V krátkosti z jeho 13-stranového denníka:
„ 6.12. Zostrelení okolo 12.00 h. Noc v Trnave, Československo.
7.12. Deň strávený zberaním zajatcov a výstroje. Príchod do Piešťan okolo 20.00 h.
8.12. So Stevom a Crookerom v Piešťanoch. (pozn. Pace má pravdu, tie dva dni strávili v Piešťanoch, nie v Bratislave)
9.12. Odchod z Piešťan okolo 7.00 h. Cesta vlakom do Viedne cez Trnavu a Bratislavu.
10.12. Vo vlaku. Príchod do Frankfurtu okolo 18.00 h.
11.12. Odchod z Frankfurtu okolo 6.00 h, príchod do Oberhauselu okolo 8.00 h.
11 – 15.12. Na samotke v Oberhauseli (pozn. tu bolo vypočúvacie centrum, Nemci boli veľmi dobre
informovaní, MacDonald si spomína ako o ňom vedeli všetko: kde robil výcvik, že mal po výcviku
10 dní dovolenky, počas ktorej sa oženil, ku ktorej jednotke bol potom pridelený … Iba nechápali,
prečo letel na lietadle, ktoré nepatrilo jeho letke)
16.12. Vo vlaku. Príchod do Wetzlau okolo 21.00 h.
16 – 21.12. Vo Wetzlau – Dulag Luft. (pozn. dočasný zajatecký tábor)
20.12. Odchod z Wetzlau – vlakom – odchod o 18.00 h.
20 – 22.12. Vo vlaku do Barth – príchod okolo 18.00 h.
23.12. do Stalag Luft I. – príchod okolo 8.00 h.
Trochu podrobnejšie opíšem 7. december:
„ … Zima a daždivo celý deň na nákladiaku – zobrali sme raneného na farme v meste obohnanom múrmi (pozn. divný popis, ale zrejme myslel Leopoldov) – zobrali sme Maca a zraneného muža v škole (pozn. McLaughlin a Griffith v Červeníku) – dôstojník v štábnom aute – mali problém nájsť cestu. Nechávame zraneného (pozn. určite Griffith) vo veľmi fajn nemocnici v Piešťanoch. Moderné súčasné mesto. Jerryovia (pozn. Nemci) zobrali prikrývky zo zraneného muža – zabalili sme ho do padáku. Príchod do tábora po zotmení …“
Všetci zajatí, okrem Cavalla a Griffitha, strávili zvyšok vojny v zajateckom tábore Stalag Luft I. Barth. Stalag Luft I. bol oslobodený Rusmi 1. mája 1945. Všetci vyššie zmienení tu prežili a neskôr sa dostali domov. Cavallo bol pravdepodobne najprv odvezený do Piešťan, ale určite sa tam dlho nezdržal. Ako v dopise píše, strávil dva mesiace v nemocnici v Znojme, potom asi rovnaký čas v Prahe, a nakoniec bol na ceste do zajateckého tábora oslobodený 26. US divíziou dňa 27. 4. 1945. Ako sme sa už dozvedeli, Griffith sa dostal do nemocnice v Piešťanoch, krátko na to bol repatriovaný cez Švajčiarsko, zostal však zmrzačený – krivá ruka a krivá skrátená noha.

Pád tretieho lietadla v okolí Györu

Tretie lietadlo – Roscheho zo 778.letky, dopadlo v okolí Györu. Z tejto posádky zahynul rádiooperátor Gordon Swygard. Príčina smrti nebola úplne objasnená, z lietadla zrejme vyskočil. Dňa 7. 12. 1944 bol pochovaný na cintoríne v Alsovamos, dnes Vamosszabadi v Maďarsku. Ostatní z posádky tiež pristál v okolí Györu, kde boli všetci zajatí a tiež skončili v Stalag Luft I. v meste Barth. Pre zaujímavosť uvediem výpoveď strelca z iného lietadla a dopis Charlesa Houlihana, ktorý ako bombometčík- náhradník letel s Roscheho posádkou.

Vyhlásenie , 8. decembra 1944
„Bol som v pravom bočnom okne lietadla por. Lasera, keď som videl štyri Me 109 zaútočiť na lietadlo por. Roscheho. Priblížili sa na úrovni a zasiahli motor č. 4, ktorý začal horieť. Potom urobili ďalší útok na Roscheho lietadlo, ktoré urobilo sklz vľavo. Videl som jeden padák opustiť lietadlo, práve keď urobili sklz. Potom lietadlo išlo dole po našej pravej strane v dlhom kĺzaní a 5 Me 109 naňho nalietavalo po jednom rozstrieľajúc motor č. 1 alebo č. 2. Následne som sústredil pozornosť na ďalšie Me stodeviatky útočiace na nás.“
James Carrizales
S. sgt 778 sqdn (H)
39035656

„ … letel som s inou posádkou, nie mojou, preto som nepoznal všetkých členov. Oneskorili sme sa pri štarte, takže sme nemali stíhaciu ochranu. Keď sme opustili cieľ, napadli nás nemecké stíhačky Me 109. Prvé kanónové strely vyradili náš elektrický systém, takže naše zbrane mlčali. Videl som trasovacie strely ako zasiahli naše lietadlo a tiež nás zasiahli 20 mm kanónové strely. Z kokpitu signalizovali, aby sme vyskočili. Jeden muž pristál do Dunaja a ja som si istý, že som pristál poblíž Györu v Maďarsku. Druhý pilot a jeden zo strelcov boli zajatí maďarskou domobranou, odvedení do Györu a odovzdaní nemeckej armáde. Druhý pilot Davis, pilot Rosche a navigátor Willis sa všetci dostali do Stalag Luft I. Barth v Nemecku. Mimochodom, jeden nemecký pilot na mňa nalietol, keď som bol na padáku, ale nezastrelil ma, iba zamával. Prosím, ak sa s nimi skontaktuješ poďakuj mu za mňa a moje tri deti …“ Toľko spomienky pána Houlihana z Texasu.

Nemeckí stíhači v akcii

Veľmi rád by som vyhovel prosbe pán Houlihana a rád sa dozvedel niečo od Nemcov, lenže bohužiaľ Nemci nechcú komunikovať. Získal som síce kontakt na posledného veliteľa II./ JG 51, ktorým bol Otto Schultz a v čase príbehu velil 6. letke, ten však na moje dopisy nereaguje. Okrem archívnych záznamov viac menej jediným zdrojom informácií, nie príliš podrobným, k tomuto príbehu je kniha Gebharta Adersa a Wernera Helda – Stíhacia Eskadra JG 51. Tu je citácia časti, ktorá súvisí z našim príbehom:

(II. skupina v r. 1944)
„Od októbra viedli piloti II. JG – 51 nad Maďarskom vojnu na dvoch frontoch – proti sovietskym stíhačkám, bombardérom a bitevníkom, a zároveň proti Anglo-Americkým leteckým zväzom, ktoré bombardovali maďarské priemyselné centrá alebo zamínovávali Dunaj. Straty sa prirodzene opäť zvyšovali. Keď mala skupina v auguste a septembri len štyroch padlých, za posledné tri mesiace roku 1944 padlo 10 pilotov. K najväčším stratám došlo 6. decembra 1944, kedy skupina zaútočila na zväz strojov Liberator pri Györi, boli síce zostrelené štyri bombardéry, ale tiež štyria nemeckí stíhači, ďalší nemecký pilot utrpel ťažké zranenia …“

V zozname strát sa nachádzajú tri mená:
Jensen Heinrich, narodený 1920, hodnosť Lt., funkcia pilot, jednotka II., zostrely 8, zahynul 6.12.1944, vzdušný súboj, Galanta.
Feifel Hugo, narodený 1924, hodnosť Ofhr., funkcia pilot, jednotka 7., zostrely 0, zahynul 6.12.1944, vzdušný súboj, Jablonica.
Hirsch Alfred narodený 1920, hodnosť Uffz., funkcia pilot, jednotka 5., zostrely 0, zahynul 6.12.1944, vzdušný súboj, severne od Rábu.

Aders v dopise vysvetľuje, že orientačný bod Györ použil iba preto, že v tejto oblasti mala vtedy skupina základňu a údaje o miestach smrti považuje za nepresné. Podľa iných nemeckých materiálov, Jensen zahynul pri Galante, a tam bol aj pochovaný, Hirsch zahynul 4 kilometre severne od Györu a bol pochovaný na cintoríne vo Vamosszabadi. Čiže v obci, kde bol tiež pochovaný Swygard z Roscheho posádky. Feifel má aj v týchto materiáloch uvedené miesto smrti Jablonicu a Trnavu ako miesto, kde bol pochovaný.

Pozrime si hlásenia slovenských žandárskych staníc, ktoré sú presnejšie:
Špačince:“O 11.30 h pri leteckom súboji nemeckej stíhačky s nepriateľským zväzom lietadiel nad obcou Bučany, nemecká stíhačka bola zasiahnutá a pri dvore Mníšske (pozn. kataster Trnava) núdzovo pristála. Pilot nemeckej stíhačky sa pri pristaní zranil na čele. Nemeckí vojaci ho odviezli do nemocnice.“
Dechtice: „Hlásim, že dňa 6. decembra 1944 asi o 11.50 h. nastal nad obcou Dolné Dubové, okres Trnava, vzdušný boj medzi nemeckými a anglo–americkými lietadlami, pri čom bolo 1 nemecké lietadlo zostrelené a padlo asi 400 m západne od obce Dolné Dubové. Pilót z nemeckého lietadla síce vyskočil, ale padák sa mu neotvoril a zabil sa. Nemecké lietadlo sa pri dopadu na zem zapálilo a zhorelo. Ten istý deň o 12.00 h zoskočil padákom u obce Dolné Dubové 1 americký pilot z amerického bombardovacieho lietadla, ktoré malo padnúť u obce Bučany, okres Hlohovec. Americký pilot hladko pristál na zemi (pozn. Crooker). Na miesto nehody dostavili sa hneď nemeckí vojaci z posádky Dolné Dubové, ktorí amerického pilota zajali a ešte pred príchodom tunajšej žandárskej hliadky, odviezli mŕtveho nemeckého pilota do Trnavy.“

Tento nemecký pilot nebol nikto iný ako Hugo Feifel, v Jablonici žiadny nemecký pilot nezahynul. Feifel bol skutočne pochovaný v Trnave, jeho meno sa nachádza na spoločnom pomníku na starom vojenskom cintoríne.
Mnohí piloti od JG 51 boli stíhacími esami, uvediem iba tých, ktorí boli v decembri 1944 na veliteľských funkciách:
Veliteľom II./ JG 51 bol vtedy maj. Karl Rammelt (46 zostrelov)
Veliteľ 7.letky bol Lt. Günther Stedtfeld (25 zostrelov)
Veliteľ 5.letky bol Lt. Elias Kühlein (35 zostrelov)
Veliteľ 6.letky bol Oblt. Otto Schultz (73 zostrelov) , všetci vojnu prežili.

Nároky na zostrely si dňa 6. 12. 1944 uplatnili nasledujúci piloti II./JG 51:
Ltn. Fritz Liebert (zahynul 8. 12. 1944, mal na konte 25 zostrelov)
Uffz. Friedrich Jacobs (zahynul 25. 1. 1945 45, mal 5 zostrelov)
Maj. Karl Rammelt

Kniha hovorí o 4 zostrelených Liberatoroch, v skutočnosti boli zostrelené iba tri. Moje vysvetlenie:
Willamsov Liberátor, ktorý padol v Juhoslávii z dôvodu mechanickej závady, určite neunikol nemeckej rozviedke, a keďže ďalších 6 Liberátorov bolo streľbou poškodených, Nemci mohli kľudne považovať tento za zostrelený, samozrejme nepoznám skutočný dôvod, prečo Aders uviedol štyri
V správe 464. BG sa píše o 7 zostrelených Me 109, 3 pravdepodobne zostrelených a jednom poškodenom. Sú to zrejme nadsadené čísla, iba ak pripustíme prítomnosť ešte ďalšej stíhacej skupiny. MacDonaldove vyjadrenie:
„… Hlásenia ako toto sú typicky vysoké, pretože členovia posádok, ktorí udávali tieto počty, keď podávali hlásenie po návrate na základňu, boli v rôznych lietadlách a videli nepriateľské lietadlá z veľmi rozdielnych uhlov. Takže je veľmi jednoduché jedno zostrelené lietadlo započítať viac než jeden krát …
… ako som ti povedal pred časom, videl som jedného nemeckého pilota niesť svoj padák. Nevyzeral byť zranený. Pamätám si, že toto sa stalo pri tej malej budove školy kde sme ja a ďalší boli dovezení na nákladiaku potom, čo sme opustili tú telefónnu budovu v Malženiciach. Ten pilot prišiel približne vtedy ako my a mal som dojem že žiadal, aby ho odviezli späť na jeho základňu. Úplne jasne si spomínam ako som si vtedy pomyslel: „Ty šťastný taký a taký…“ Bolo to na ceste do alebo z tej školy, keď som videl nápis Trnava. Toto mi zostalo ako mentálny obraz po celé tie roky…“
Podľa mňa to nemusel byť zostrelený pilot, pretože v inom dopise ho opisuje ako elegantne oblečeného dôstojníka v uhladenej uniforme. Mohol to byť dôstojník luftwaffe, avšak ten padák, ktorý mal zmotaný pod ramenom, mohol patriť Feifelovi alebo Crookerovi.
Každopádne, podľa zoznamu strát, II./JG 51 stratila troch pilotov počas jedného dňa v priamom boji, nerátam teda straty personálu pri partizánskych prepadoch alebo haváriách dopravných lietadiel počas presunov, iba dvakrát počas vojny, a to 29. 10. 1940 južne od Londýna a druhý krát práve 6. 12. 1944 nad Slovenskom.

Pár informácií o MacDonaldovom lietadle a padáku

Ako už vieme, Green Hornet bolo lietadlo, ktoré MacDonaldovi pridelili ako náhradné, takže o ňom nič nevedel. Čo to bolo za lietadlo, zistil až dávno po vojne:
„…Na históriu bieleho „Z“ som začal byť zvedavý v polovici roku 1975. Dostal sa mi vtedy náhodou do rúk časopis Liberator klubu – Briefing. Tu bol obrázok “Green Horneta“ a príbeh o tom, ako bol prestavaný po tom, čo utrpel ťažké poškodenie na svojej piatej akcii v máji 1944…“
Dňa 10. mája 1944 v ňom letela posádka Capt. Fernslera bombardovať Viedenské Nové Mesto. Napriek ťažkému poškodeniu Fernsler dotiahol lietadlo domov. Dostal za to vyznamenanie Distinguished Flying Cross (pozn. DFC – záslužný letecký kríž). Vtedy o tom písali noviny Stripes and Stars takto:
„Na Horneta bol smutný pohľad. Keď sa vrátil z akcie nad Wiener Neustadt, ukázalo sa v ňom 640 dier, aspoň posádka, keď toľko napočítala, už ďalej nepokračovala. Jedno krídlo bolo na odpadnutie, jeho trup bol absolútne sito a lanká riadenia boli iba zdrapy. „Dostali sme sa do ťažkého flaku (pl delostrelectva) v dĺžke 20 míľ,“ povedal kapitán Fernsler. „Vyraďovací špecialista ho chcel dať zošrotovať. Ale ja som ho presvedčil, aby ho opravil. Jeden kus flaku (granátu) trafil signálne svetlice v trupe a odpálil ich. Niekoľko minút to vyzeralo ako 4 .júla na ostrove Coney. Hasiaci prístroj a handry to spravili. Rádio–strelec John Jaskulski z Newarku bol obeťou priameho zásahu, črepina prešla cez jeho flakovú vestu a 15 vrstiev padáku. Neskôr zistil, že ďalší kus mu zasiahol koleno. Tá cesta domov bola skutočne drsná. Čo s nepriateľskými lietadlami? So zničenými lankami riadenia sme skutočne boli ľahká korisť. Nos sa nakláňal dolu a chvostová časť len-len, že neodletela, ale Hornet to zvládol.“ Ale napriek Fernslerovmu úsiliu zachrániť lietadlo, musel sa ho vzdať keď sa ukázalo že, ani po oprave nie je schopné bojového použitia. Teraz má iný bombardér..“.
Na lietadle vymenili pravé krídlo, motor č. 4, prístrojový panel a na trupe bolo viac záplat než originál poťahu. Neskôr s ním síce lietali ďalšie posádky, ale viackrát sa s ním piloti predčasne vrátili, až 6. decembra 1944 definitívne skončila jeho kariéra. Skončila kariéra lietadla, ktorému pôvodná posádka dala meno „Green Hornet“, pretože im zvuk jeho motorov pripomínal bzučanie sršňa.

Zhodou okolností padák, ktorý MacDonald použil 6. 12 1944, tiež nebol jeho pôvodný. Bol to chrbtový padák, ktorý pôvodne patril majorovi Shumakerovi, operačnému dôstojníkovi 779. letky. Posádky bombardérov používali padáky, ktoré sa pripínali spredu na postroj, presne ako klasické záložné padáky ZVP 65 alebo 80, v prípade potreby. Pre pilotov boli výhodnejšie chrbtové, ale tých bol nedostatok.
„… Shumaker mi dal svoj chrbtový padák, keď skončil operačnú túru. Moja posledná akcia bola prvou, na ktorej som mal tento padák. Prispelo to k záchrane môjho života, pretože som nemusel strácať čas hľadaním a pripínaním si prsného padáku..“.
A ako to s padákom nakoniec dopadlo? Zostal Jakabovičovým, nezobrali im ho ani Nemci, ani slovenskí žandári, ktorí hovorili niečo o vojnovej koristi. Hodváb z padáku im dobre poslúžil ako materiál na odevy, hlavne po vojne, keď nikto nemal peňazí nazvyš.

Zdroje

Podkladom pre tento článok mi boli: dopisy zúčastnených letcov a rozhovory s pánmi MacDonaldom, Thomasom a Paceom, rozhovory s ľuďmi z okolitých obcí, ktorí si pamätajú túto, pre nich nie celkom všednú udalosť a materiály z archívov – amerických i slovenských. Tieto materiály mi poskytli priatelia, ktorí sa tiež zaoberajú leteckou históriou – Ján Malovec, Boris Súdny a Peter Kaššák (všetci z Trnavy) a zároveň mi robili korektúru.

Spracoval Roman Krutý

zdielať článok:

zobraziť všetky témy