75. výročie mieru v Bučanoch

Aj keď aktuálna situácia na Slovensku i vo svete je ťažká a nepredvídateľná, máme šťastie, že ju prežívame v Bučanoch mimo vojnových konfliktov… Je tomu v týchto dňoch presne 75. rokov, kedy sa pre Bučany a jej občanov skončila II. svetová vojna… Stalo sa tak 1. apríla 1945 a bola Veľkonočná nedeľa…

Dnes udalosti II. svetovej vojny v obci pripomína už len pamätná tabuľa umiestnená na budove Kultúrneho domu a hrob nášho rodáka Augustína Kuboviča na Dolnom cintoríne… Pár vzácnych fotografií… A neviditeľné spomienky pamätníkov… Tú, ktorú sa podarilo zapísať, Vám dnes prinášame…

Je to zápis udalostí konca II. svetovej vojny tak, ako si ich v pamäti uchoval pán Milan Belokostolský (1934):

„Z toho obdobia Veľkonočných sviatkov si spomínam na časy, keď prechádzal front cez našu obec. Nemecké vojsko opúšťalo našu obec na Veľký piato, no nie cez dedinu, ale po ceste za Starú Blavu k tehlovému mostu a odtiaľ na Trnavu. Ruské raty (lietadlá) vo večerných hodinách ich posúrili k rýchlemu odchodu. Ruské vojsko robilo obchvat, a tak neprišlo k frontovému stretu.
Ruskí vojaci prišli do dediny mokrí, pretože vodné prekážky prekonávali cez rieku Váh a náš Dudváh. Prvých vojakov sme chceli uvítať, no nič nechceli, len rýchlo prečesávali obec. Druhý voj už bol prívetivejší a boli takí, že koláče, buchty sa im páčili. Po prechode frontu prišlo vojsko a ubytovalo sa napr. v susedovom hostinci. Boli tam kuchári s poľnými kotlami a varili. My deti sme obskuľovali cez otvorenú bránu, ako zabíjali kurčatá a varili obed. Ušlo sa aj nám trošku ryže, kuracie stehienko. To netrvalo ani týždeň. Potom prišiel druhý voj. To k nám prišli rumunskí vojaci. Bohužiaľ, zanechali nám všivavé pozostatky. Môj otec a ešte štyri vozy viezli týchto vojakov až do Veľkých Pavlovíc na Moravu. Tam ich vyložili a po poľných cestách ponáhľali sa domov s obavou, aby ich neposlali ešte ďalej. Po príchode sme ich očakávali, a hneď sa museli vonku prezliecť.
Neskoršie však prišli ruskí piloti. Pri hospodárskom objekte ILONA bolo poľné letisko. U nás bolo ubytovaných šesť pilotov. Boli veľmi slušní, mali šarže kapitáni i poručíci, čiže vzdelaní ľudia. Moja mať sa o nich starala, keď sme v rodine čakali ďalšieho potomka, ktorý sa narodil v máji 1945.“