Spisovateľ, dramatik, herec, osvetový pracovník Augustín Paulovič sa narodil v obci Bučany 30. augusta 1850. Do jeho životopisného obrazu nám chýbajú aspoň základné informácie o miestach jeho štúdia a dosiahnutom vzdelaní. Známe však je, že začiatkom osemdesiatych rokov 19. storočia vykonával administratívne činnosti v Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Pracoval ako úradník a zastával aj miesto expedítora. Mal na starosti odosielanie objednávok kníh, kalendárov a ďalších tlačovín.
Pôsobenie v Spolku sv. Vojtecha mu umožňovalo aktívne sa venovať spolkovej, osvetovej a ľudovýchovnej činnosti. Záujem o kultúrnospoločenské, osvetové i umelecké dianie sa u neho prejavil publikovaním množstva článkov, správ, reportáži, recenzií, esejí, anotácií o najrôznejších kultúrnych podujatiach, no najmä divadelných predstaveniach. Pravidelne ich zverejňoval v časopisoch Katolícke noviny, Národné noviny, Slovenské ľudové noviny, Roľnícke hlasy, Pútnik svätovojtešský a ďalších. Po skončení prvej svetovej vojny v roku 1918 viedli Paulovičove kroky za príbuznými do Viedne, kde aj zrejme v roku 1927 zomiera. Jaroslav Rezník vyslovuje názor, že osud autora sa naplnil skôr, a to niekedy „krátko po roku 1922, lebo odvtedy jeho prózy prestali vychádzať, akoby vsiakli do zeme.“
Literárna tvorba A. Pauloviča, tiež známeho aj pod pseudonymom Podlesák, je počtom titulov rozsiahla, výberom tém a žánrov pestrá, no z umeleckého hľadiska reprezentuje nižšiu umeleckú kvalitu, ktorá jeho tituly radí k dielam veľmi blízkym tzv. jarmočnej literatúre. Ide o knihy ľudového čítania určené pre svoju čitateľskú nenáročnosť širším masám príjemcov. Z tohto dôvodu vychádzali v populárnych a rozšírených lacných zošitových vydaniach za nízku cenu – ľudovo sa im hovorilo aj grošová literatúra.
A. Paulovič uplatňuje líniu epigónskeho nasledovania cudzích vzorov s úpravou textu na aktuálne pomery alebo ich zasadeným do domáceho prostredia ako napr. Ztratené dieťa. Historická povesť z XV. storočia (1885). Medzi ďalšie diela tohto typu patria Vernosť až do smrti. Pravdivý dej z časov prvého francúzskeho povstania (1893), Žobrák Anton. Pravdivá udalosť (1893) alebo aj rozprávka vyrozprávaná podľa starej bájky Zlatá misa (1920). Často sa v podtituloch priznáva k pôvodine väčšinou v podobe „prerozprával“, „pôvodne napísal“, ale nájdeme aj „zbúchal“, čo naznačuje, že s predlohou pracoval veľmi voľne.
A. Paulovič bol literárne produktívny nielen písaním mravoučných a zábavných príbehov z histórie i súčasnosti, ale vytvoril aj množstvo menších dramatických diel rozmanitého žánrového charakteru, zväčša bez akýchkoľvek vyšších umeleckých nárokov. Jeho dramatické scénky vybudované na jednoduchých monológoch reprezentovali v 20. rokoch 20. storočia jeden z prvých variantov rozvíjajúcej sa kabaretnej zábavy typu malých javiskových foriem na Slovensku. Boli to zábavné sólové výstupy, krátke skeče a sčasti improvizované vystúpenia s jednoduchými jazykovými prostriedkami.
Z najznámejších titulov spomínanej tvorby malých dramatických útvarov môžeme spomenúť napríklad pôvodnú veselohru zo slovenského života so spevom a tancom Veselá sirota (1919), veselohru Priastky (1922), zbierky komických kusov a sólových výstupov Zasmejme sa! (1920-21, 16 zošitov), Zaľúbené makovice, komické výstupy Jozefkov kritický deň (1920), Tiež dvaja do úradu (1929), Macko Konvalinka, majster veľkého domu (1929), Krajánek (1929), Janko Čierny, mladý kováč (1925), Pohrabač čili Cestár (1929), Smetár (1920), Miško Chychota, dedinský mazláčik (1920), Mišo Kocúrovský, mudrc od východu (1920), Mišo Krkavec, mudrc od východu (1920), Vašek Chrbcina udenár (1920), Veselá mladá vdovica (1925), Jenne Trubelíny, mormón (1920), Viedenský slabúch, Sauerthal olim Zavrtal a jeho drahý výlet (1929), Stašek Chlp, opilý štetkár (1925), Matej Junas, tragačiar (1929), Andrej Nález, divotvorný vynálezca (1920), Miško Nález, jarmočný vyvolávač (1920), Oholho (1920), Listár (1921), Janko Navrátil, nedouk (1920), Dominik Kyjanica, kocúrkovský richtár (1920), Ičko Považan, vinohradník (1925), Jurko Krumplovič, ženský otrok (1920), žartovný skeč Školská zkúška v Puškvorci (1929), Gusto Čiriš, politický švec (1920), frašku Ruský špehun (1920), komický dvojvýstup Rozhovor, humoresku Dve pomsty (1921), Macko v automobile, humoristické prednášky Japonec (1920), Všetko naopak, Doktor Kontrabas, profesor na univerzite v Trantárii (1920), veselo-smutnú jeremiádu Gusto Kotulka, zať mladšieho Zaoska (1920), lamentáciu Nová daň od prepychu (1920), rozprávku pre dospelých Manželský ráj (1920) a tri desiatky zošitov Humoristických prednášok vo viacerých vydaniach a iné.
Hrdinov Paulovičových dramatických miniatúr reprezentovali predovšetkým ľudia so svojským prístupom k životu; často ich charakterizovali už samotné mená ako napríklad Florian Prostoreč, Jožko Pišišvor, Fridolín Perohryz, Rudo Pantok, Lojzko Capovič, Gustko Pacifúz, Stašek Chlp, Václav Velblúd, Krišpín Príštipok, Adameus Smola, Jano Chomút, Rašelica a mnohí ďalší. Boli to nepochopení vzdelanci, skrachovaní svetobežníci, neúspešní milovníci, babráci, fiškáli a nenapraviteľní klamári, samozvaní politici, overení spasitelia, tvrdohlavci i prostoduchí jedinci, alebo jednoducho len nešťastníci, ktorých osud pristihol nepripravených v istej životnej situácii, hoci o tom ani sami nevedia.
Paulovičove diela v lacných zošitových vydaniach sa stali vyhľadávaným oddychovým čítaním najmä v prvých povojnových rokoch a po vzniku Československa. Jeho humoresky boli pre nenáročnosť javiskového i hereckého prevedenia súčasťou repertoáru viacerých ochotníckych zborov a krúžkov v Bratislave, Trnave, Brezovej, Modre, Veľkých Levároch, Liptovskom Mikuláši, Ružomberku, Kláštore pod Znievom, ale aj vo Viedni a Budapešti.
Čitateľskú popularitu zaznamenávali Paulovičove diela aj s prispením kníhtlačiara, vydavateľa, kníhkupca a nakladateľa Adolfa Horovitza. V jeho kníhtlačiarni vychádzali aj rôzne edície tzv. „lacného čítania“ ako napríklad Veselá knižnica, Lacné zošity alebo Paulovičove nové smiechoty.
Augustín Paulovič sústreďuje deje niektorých svojich prozaických textov do jemu známeho prostredia. Fiktívny príbeh diela Kríž pod vinohradom a úžerník (1920) sa odohráva v roku 1830 a lokalizuje ho do miesta svojho rodiska Bučian. V tomto kratšom mravoučnom románe zachytáva osudy trakovického žida Iciga Škuliperdu, ktorý sa živí úžerníctvom (požičiavaním peňazí na úrok). Dielo Komedianti (1922) o stratenej a znovunájdenej dcére zas situuje do Hlohovca.
Pre Pauloviča bolo šírenie osvety a vzdelanosti medzi čo najširšie masy výrazom životného postoja, ktorý vnímal ako svoj príspevok k rozvoju celej spoločnosti. Preto venoval všetkým gazdinkám knihu Slovenská kuchárka – kuchárska kniha pre praktické kuchárky a pre počiatočnice (1920), ktorú zostavil so svojou manželkou Máriou (rodená Jedličková).
S obdobným osvetovo-výchovno-vzdelávacím zámerom zostavil aj zbierku ľudového zvykoslovia používaného na svadbách s názvom Slovenské veselie čili svadobné obyčaje, reč starejších, družbov, nahováračov, družíc a iných pri svadbe prítomných hosťov (1911). V tematicky i žánrovo podobnom duchu sa nesie tiež ladenie knihy Slovenský ľúbostný listár pre pospolitý ľud (1919).
Za krátku zmienku stojí ešte Paulovičovo spracovanie známeho „hororového“ príbehu o hostinci, ktorý stál na starej ceste z Fraštáku do Nitry, a kde zbojníci počas spánku vraždili nič netušiacich pocestných. Dielo nazval Krvavé hostince pri Nitre alebo Kam vedie pachtenie po bohatstve (1922).
PhDr.Marián Kamenčík,PhD.
