… a tak si povieme čo sa patrí a čo nie, kedy áno a kedy nie, čo sa traduje z generácie na generáciu – je to o tradícii, v ktorej sú obyčaje, zvyky a obrady.
Pomaly končila zima, fašiangy a ľudia sa už tešili na príchod jari,Vesny. Blížili sa najdlhšie výročné sviatky,Veľká noc. Predchádzalo jej širšie prípravné, predveľkonočné obdobie od Popolca do Kvetnej nedele, od nej začínal Veľkonočný týždeň /tzv. veliký, pašiový, či mordársky, keďže vrcholil 40-dňový pôst/ a vyvrcholením sviatkov bola Veľkonočná nedeľa. Nasledovali veselé dni šibačky a veľkonočný cyklus končil Turícami, začínajúcim sa letom.
Nedeľa, tretia pred Veľkou nocou, bola „slížová, šúlancová“, kedy sa jedávali cestoviny posýpané makom, orechami či oskorušou, aby zaistili úrodu obilnín, maku a ovocia. Nazývali ju aj „družebná“, lebo popoludní sa pri spoločnom pohostení „drúžky“, kamarátky pripravovali na obrady Smrtnej a Kvetnej nedele.
Smrtná nedeľa, druhá pred Veľkou nocou, sa vynášala ženská slamená figurína „Morena“, predstavujúca pôvodnú ľudskú obeť zime a jarným vodám, symbol smrti a domy aj chotár, aby boli ochránené od moru, požiaru a krupobitia. Pri Váhu, na krížnych cestách Morenu podpálili s úmyslom urýchliť koniec zimy. Potom dievčence obchádzali gazdiné, tie ich obdarúvali vajíčkami, ktoré odkladali pre šibačov. Niekde v tento deň richtár, za úkon v prospech celku, mládež pohostil.
Kvetná nedeľa, posledná pôstna, bola oslavou príchodu jari, kedy skupinky detí prinášali „Letečko“ /Šulekovo/, či „chodili pod máj“ /Červeník/ – konár vŕby, liesky, alebo slivky prizdobený „výduškami“, slamenými ozdobami a farebnými stuhami. Malé deti z rodiny chodili rozvinutými prútmi „šibrat“ gazdiné, za čo dostali červené vajíčko proti „úreku“, alebo koláčik šťastia, makovú podkovu. Prútom pošibal gazda statok aby bol tučný, zelená ratolesť sa zapichla do prvej brázdy poľa a kládla na hroby predkov. Pri bohoslužbách posvätené vŕbové či osikové prúty „barišky, bahnátka“ ochraňovali hospodárstvo a dom, osiate pole, prinášali vysoké obilie, liečili zimnicu a boľavé hrdlo. Chlapci donášali venčeky zo „zimozelu“ húsatám pre dlhé krky, alebo sa cez ne prevliekali liahnuce húsky a kačky. Dievčence obliekali nové šaty aby „zakvitli“, mamy ponáhľali s malými deťmi do kostola a s podobenstvom z Jeruzalema verili, že začnú skoro rozprávať, varili sa strukoviny, aby čo najskôr zakvitli, avšak nepiekli kysnuté koláče, lebo by „zapíkli“ aj kvety ovocných stromov.
Veľká streda, deň čistenia a upratovania, aby všetky zlé sily boli vyhnané z príbytkov. Chlapci s rapkáčmi po ulici “naháňali Judáša“, začínal zber liečivých rastlín a pri čítaní pašií sa vraj otvárali poklady zakopané v zemi.
Zelený štvrtok gazdiné ešte pred východom slnka doniesli “nános“, nošu dreva či “réví“, natreli dvere domov a stajní cesnakom proti strigám, muži udierali cepmi, aby zahnali hlodavcov z poľa, pod stromy sypali zeminu z krížnych ciest, aby bolo veľa ovocia a prvýkrát sa vyháňal statok na pašu. Dievčence si vo vrbinách česali vlasy a mládenci gazdinej vysypali do pitvora mravenisko aj s mravcami, pre hojnosť, šťastie v dome. Radili siať mak, bôb, hrach, tekvicu a uhorky, mali sa tak ako zvony, zaviazať aj kvety do plodov. Varili jedlá zo žihľavy, púpavy, alebo “panský“ špenát a piekli “judáše“, praclíky, figúrky zvierat a vtáčikov. Pri poslednom zvonení gazdiná obišla dom štrngajúc kľúčmi aby odohnala myši. Po zaznení slávnostného glória sa “zaviazali“ zvony, odleteli do Ríma a potom sa ozývali už iba rapkáče.
Veľký piatok, pred svitaním mútila gazdiná maslo, ktoré malo liečivú moc, gazdovia išli na Váh „obrodit“ kone /Červeník/ a chorý mal skočiť do potoka, aby sa choroba naľakala a ušla. Bol to šťastný deň na siatie maku, značkovali a kastrovali zvieratá, štepili ovocné stromy a hospodár sa modlil v sade za dobrú úrodu. Nemal nič iné cez deň robiť, ani piť čo i len vodu, lebo by ho v lete smädilo, uštipol had a živly zničili úrodu. Jedli sa strukoviny, zemiaky, šúľance s makom a pila voda kvasenej kapusty. Pôvodne to boli aj sviatky zosnulých, na hroby prinášali vajíčka a iné obetiny, aby zabezpečili pomoc predkov.
Biela sobota, ráno prvýkrát zazneli zvony, gazda triasol ovocnými stromami za dobrú úrodu, dievčence veštili, rodiny sa pri studničkách oblievali vodou, aby z nich opadla choroba, jesť mohli kyslú polievku a makové, či syrové „opekance“. V domoch pred svitaním nietili nový, „živý“ oheň na ktorom varili „huspelinu“, údenú šunku, z ktorej masť „konkaninu“ odkladali na liečenie, piekli jahňa, kozľa, novšie zajaca a tradičné jedlo z vajec „baba, stratené kura“. K sviatkom patril podlhovastý koláč „calta“, plnené „zavináky“, okrúhly „mrván“ a novší múčnik, baránok pečený vo forme. Muži a chlapci plietli korbáče „kocar, šibák“, dievčence a ženy farbili a zdobili vajíčka „výdušky“. Navečer gazdiné do košov nakládli šunku, chlieb, koláče, vajíčka a soľ na ranné posviacanie. Po zotmení kňaz posvätil nový oheň nietený kresadlom, zapálil večné svetlo pred oltárom a veľkonočnú sviecu „paškál“. Na uliciach horeli „judášske“ ohne, „pálili Judáša“, zvyšky sviec, olej z lámp, doslúžené vence a kríže z cintorína. Popolom sa posýpali priesady kapusty, oziminy a uhlíky slúžili ako zaručený liek na „úreky“.
Veľkonočná nedeľa, vyvrcholenie veľkonočného týždňa a sviatku Veľkej noci. Gazdiná trikrát obišla s posvätenými jedlami dom, aby sa darilo rodine. Zaslúžená odmena za poctivé postenie sa bola obedňajšia hostina. Stôl pokryli vianočným obrusom a pre pekné obilie kládli podeň slamu. Najprv gazda rozdelil všetkým pri stole vajíčko a kto by na cestách zablúdil, mátalo ho, či vodil svetlonos, mal si spomenúť s ktorými ho jedol a zlé sily stratili nad ním moc. Zvyšky jedál dávali do osiva, prvej brázdy, pri sadení zemiakov, chránili tak úrodu pred krupobitím. Posvätené vajíčka a pečivo nosili na hroby predkov v očakávaní ich pomoci. Mládež sa popoludní schádzala pri potoku, Váhu a deti na lúkach hrávali jarné hry.
Veľkonočný pondelok, veselý deň šibačky a po 1. svetovej vojne spojený aj s oblievačkou. Mládenci sa už podvečer radili kam pôjdu šibať, v akom poradí, podľa sympatií k dievčatám i očakávaného zisku. Od skorého rána chodili skupinky mládencov s harmonikou a veľkým korbáčom, neskôr prichádzali malí chlapci a napokon ženáči a dedkovia s vnukmi. Dievčence mali poriadne vyšibať, aby do nich prešla z vŕbových prútov nová sila, tiež polievanie malo byť štedré, aby boli po celý rok zdravé. Vážni nápadníci pripravovali „vonavú vodu“ z pomarančovej kôry, rozmarínu, alebo kupovali lacné kolínske vody, „zajačá voda“. Dievčatá sa odmenili zdobenými vajíčkami, na korbáč uviazali vyšívané stuhy, deťom dali aj medovníčky a dáke „patáky“, domáci všetkých štedro pohostili šunkou, koláčmi, naliali vínko i „pálené“. Poobede sa v „hajlochoch“ schádzali celé rodiny zabaviť pri harmonike a víne. Mládenci večer usporiadali tanečnú zábavu, pozvali dospelé dievčence, bola to prvá zábava od fašiangov.
A dôležitý bol aj „UTEREK“, deň odplaty, kedy dievčence číhali poza ploty a hrnčekmi oblievali mládencov, aby boli po celý rok pekní a zdraví.
PhDr. Viera Holicová
Fotografie sú z archívu autorky a Folklórnej skupiny Šulekovo
